Na hranici Oekumeny

Ostatní netrpezlivo čakali pred vrátami, kým sa vrátia ich druhovia a zožierala ich neistota. Iba Pandion ležal na nosidlách nehybný a nevšímavý. Zdalo sa, že uplynulo veľa času. Konečne sa vo vrátach objavil Etrusk s celým zástupom chlapov, žien a detí. Domorodci sa prívetivo usmievali, mávali širokými listami a nezrozumiteľne, no priateľsky sa im prihovárali.

Vráta sa otvorili dokorán a bývalí otroci kráčali pomedzi veľké chatrče, ktoré mali okrúhle múry zlepené z hliny a boli pokryté kužeľovitými strechami z dlhej tvrdej trávy.

Na lúčine pod dvoma stromami stála najväčšia chatrč so strieškou nad vchodom. Tu sa zhromaždili náčelníci, aby si obzreli prišelcov. Dookola sa tisli vari všetci obyvatelia osady, vzrušení neobyčajnou udalosťou. Na prosbu hlavného náčelníka černoch so zlomenou nohou znova porozprával o strašnej poľovačke na nosorožca, pričom často ukazoval na nehybného Pandiona.

Nadšenými, udivenými a zdesenými výkrikmi vyjadrovali domorodci svoje dojmy o neslýchanej udalosti, ktorá sa prihodila na rozkaz hrozného faraóna Ta-Kemu.

Hlavný náčelník vstal a obrátil sa ku svojmu ľudu s krátkou rečou, ktorej prišelci nerozumeli. Odpovedali mu súhlasné výkriky. Nato náčelník podišiel k vyčkávajúcim pútnikom, ukázal rukou na celú dedinu a sklonil hlavu.

Kavi za pomoci černocha-tlmočníka poďakoval sa náčelníkovi a jeho ľudu za pohostinstvo. Cudzincov pozvali večer na hostinu vystrojenú na počesť ich príchodu.

Pandionove nosidlá obkolesil zástup domorodcov. Mužskí hľadeli na raneného s úctou, ženy so súcitom. Zo zástupu smelo vystúpila dievčina v belasom plášti a sklonila sa nad mladým Helénom. Pandion, ktorý pod slnkom Čiernej zeme a Nubie ohorel do tmava, líšil sa od obyvateľov južných stepí iba bledším, zlatistým odtieňom kože. No strapaté zlepené kučery neostrihaných vlasov a pravidelné črty vychudnutej tváre prezrádzali cudzí pôvod.

Dievčinu zašla ľútosť k peknému, bezmocne ležiacemu hrdinovi, vystrela ruku a nežne odhrnula šuhajovi z čela pradeno vlasov.

Pandion pomaly dvihol ťažké viečka a široko otvoril oči nevídanej zlatej farby. Dievčina sa zachvela. Ale cudzincove oči ju nevideli, jeho mútny pohľad sa tupo upieral na konáre kníšúce sa nad ním.

— Iruma! — okríkli dievčinu priateľky.

K nosidlám pristúpili Kidogo a Kavi a odniesli raneného priateľa.

Dievčina sklopila oči a zrazu práve tak znehybnela a zľahostajnela ako mladý Helén, ktorý upútal jej pozornosť.

Temná cesta

Kidogova a Kaviho starostlivosť nebola daromná — Pandionovi sa pozrastali zlámané kosti. Ale voľakedajšia sila sa mu nevracala.

Ľahostajný, bez vôle ležal celé dni v pološere priestrannej chatrče, priateľom na otázky odpovedal jednoslabičné, malátne, ledva čo zjedol a sám sa nijako nesnažil vstať. Chradol, tvár so zapadnutými, zväčša zatvorenými očami mu obrástla mäkkou bradou.

Bolo už načase vybrať sa na ďalekú cestu k moru a do vlasti. Kidogo sa už dávno do najmenších podrobností povypytoval na cestu k brehom Južného Rohu. Z tridsiatich deviatich bývalých otrokov, ktorí našli útulok v osade, dvanásti sa rozišli na rôzne strany — pochádzali z týchto končín a mohli sa bez veľkých ťažkostí a nebezpečenstva skoro vrátiť domov.

Tí, čo zostali, súrili Kidoga na odchod. Teraz, keď boli slobodní a silní, ďaleká vlasť ich vábila čoraz mocnejšie. Každý deň odpočinku sa im zdal zločinom. Nakoľko ich návrat závisel od Kidoga, dolípali naň prosbami aj dohovárkami.

Kidogo sa vykrúcal neurčitými sľubmi — nemohol opustiť Pandiona. Po takýchto rozhovoroch celé hodiny sedával pri priateľovom lôžku, zhrýzal sa pochybnosťami a kládol si stále rovnakú otázku: kedyže už nastane u chorého obrať k lepšiemu? Keď horúčava ustupovala, na Kaviho radu vynášali Pandiona z chatrče a uložili ho pri vchode. Ani to nepomáhalo.

Pandion ožíval iba za dažďa — pri rachote hromu a huku vody dvíhal sa na lakte a načúval, akoby v tých zvukoch rozpoznával akési volanie, ostatným nezrozumiteľné, Kavi privolal dvoch domorodých kúzelníkov. Okiadzali Pandiona štipľavým dymom z tráv, zahrabali do zeme nádobu s akýmsi korením, no mladému Helénovi nebolo lepšie.

Raz, keď Pandion ležal pred chatrčou a Kavi od neho vetvičkou lenivo odháňal bzučiace muchy, pristavila sa pri nich dievčina v belasom plášti.

Bola to Iruma, dcéra najlepšieho lovca v osade, tá, ktorá si všimla Pandiona už v ten deň, ako prišli.