Na hranici Oekumeny

Dievčina vystrela spod plášťa štíhlu ruku, na ktorej jej zacvendžali náramnice, a podala Kavimu pletené vrecúško. Vravela mu — Etrusk už trocha rozumel domorodej reči — že vo vrecúšku sú zázračné orechy zo západných lesov, ktoré chorého naisto vyliečia. Vysvetľovala mu, ako z orechov pripraviť liek, ale Kavi nepochopil. Iruma zmätene sklonila hlavu, no zápäť sa vzchopila a popýtala Etruska, aby jej priniesol plochý kameň, ktorým sa drví zrno, a misku s vodou. Etrusk si čosi hundral popod nos a zamieril do chatrče. Dievčina sa poobzerala, kľakla si ku hlave chorého a uprene sa mu zahľadela do tváre. Drobnú rúčku mu položila na čelo. Vtom sa Ozvali ťažké kroky Kaviho a dievčina chytro odtiahla ruku.

Vysypala z vrecúška orechy podobné gaštanom, rozbila ich, jadrá pomrvila a zmiešala na kašu s mliekom, ktoré bol Kidogo práve doniesol.

Keď černoch uvidel orechy, spustil radostný krik a veselo poskakoval okolo zachmúreného Etruska.

Potom Kavimu vysvetlil, že v západných lesoch a v jeho vlasti rastie neveľký strom so štíhlym kmeňom. Konáre sú k vrchovcu čoraz kratšie, takže strom je zahrotený^[83]. Rastie na ňom veľa orechov, ktoré zázračne pomáhajú chorým, vysileným vracajú silu, zaháňajú únavu a rozveselia zdravých.

Dievčina nakŕmila Pandiona kašou z orechov a potom si všetci traja posadali k chorému a čakali. Po chvíli dýchal silnejšie a pravidelnejšie, vychudnuté líca mu zružoveli. Etrusk sa prestal chmúriť. Ako očarovaný pozoroval účinky tajomného lieku. Mladý Helén hlasno vzdychol a sadol si. Jeho široko roztvorené slnečné oči skĺzli z Etruska na Kidoga a znehybneli v pohľade uprenom na dievčinu. Mladý Helén s údivom hľadel na tvár farby tmavého bronzu, s obdivuhodne jemnou a sviežou pokožkou.

Spod prižmúrených mihalníc presvitalo čisté bielko, nozdry širokého, no pravidelného nosa sa nepokojne chveli, svieže, trocha hrubé pery odhaľovali v plachom úsmeve rad mocných zubov. Celá okrúhla tvár dievčinina bola plná vyzývavého a nežného figliarstva a veselej mladosti, že sa Pandion nevoľky usmial. A zlatisté oči mladého Helena, dovtedy mútne a ľahostajné, hneď sa zaligotali, zaiskrili. Zmätená Iruma sklopila zrak a odvrátila sa.

Prekvapení priatelia neverili vlastným očiam — prvý raz od osudnej bitky s nosorožcom sa ich priateľ usmial. Nedalo sa odškriepiť, že vzácne orechy zaúčinkovali zázračne. Pandion sedel, dychtivo sa vyzvedal priateľov na všetko, čo sa stalo po jeho zranení, a prerušoval ich vysvetľovanie rýchlymi otázkami, akoby bol niečím opojený.

Iruma sľúbila, že sa večierkom príde popýtať, ako sa šuhajovi vodí, a náhlivo sa vzdialila.

Pandion sa s chuťou najedol a neprestával sa vypytovať. No navečer liek prestal pôsobiť, príliv života ustal a mladý Helén znova upadol do ospanlivej ľahostajnosti. Kavi a Kidogo ho preniesli do chatrče a radili sa, či mu majú znova dať zázračné orechy. Napokon sa rozhodli, že sa spýtajú Irumy.

Dievčina prišla so svojím otcom — vysokým chlapom, ktorý mal plecia a hruď dojazvenú od levích pazúrov. Obaja sa spolu dlho zhovárali, lovec niekoľkokrát pohrdlivo kývol na dcéru rukou a nahnevane zavrtel hlavou, no potom sa hlasno rozosmial a zľahka ju pľasol po chrbte. Iruma namrzene mykla plecami a pristúpila k priateľom.

— Otec vravel, že neslobodno dávať veľa orechov, — povedala černochovi, ktorého zrejme považovala za Pandionovho najbližšieho priateľa. — Treba ich dávať len raz denne, na poludnie, aby chorý dobre jedol.

Kidogo odvetil, že pozná účinok týchto orechov a že sa bude správať podľa jej rady.

V tej chvíli dievčinin otec pozrel na chorého, pokrútil hlavou a povedal dcére niekoľko slov, ktorým nerozumel ani Kavi ani Kidogo. Iruma odrazu vyzerala ako veľká nahnevaná mačka — tak sa jej divo zaleskli oči. Horná pera sa jej poodchýlila a odhalila okraj zubov. Lovec sa dobrácky usmial, hodil rukou a vyšiel z chatrče. Dievčina sa sklonila nad Pandiona, dlho mu pozerala do tváre a potom, skoby jej zrazu bolo napochytre, zamierila k východu.

— Zajtra večer ho budem liečiť sama podľa obyčajov nášho ľudu, — prehlásila rozhodne. — Naše ženy oddávna tak liečia chorých a ranených.

Tvojmu priateľovi odišla duša radosti — bez nej sa nikomu nechce žiť.

Treba ju vrátiť!

Kidogo porozmýšľal nad dievčininými slovami a uznal, že má pravdu.

Pandion po prežitých hrôzach skutočne stratil všetok záujem o život. Niečo sa v ňom nalomilo. A nech si černoch akokoľvek lámal hlavu, nevedel si predstaviť, ako chce Iruma Pandiona liečiť.

Na druhý deň Kidogo znova nakŕmil priateľa orechovou kašou. Pandion si zase sadol, zhováral sa s nimi a s chuťou sa najedol. Ustavične sa obzeral a naostatok sa spýtal na včerajšiu dievčinu. Kidogo vystrúhal smiešnu grimasu, žmurkol na Kaviho a prezradil Pandionovi, že ho deva bude dnes večer liečiť tajomným, a nikomu nie známym spôsobom. Pandiona to sprvoti zaujímalo, no keď prestali pôsobiť orechy, opäť ku všetkému zľahostajnel. Ale aj tak Kavi s Kidogom si všimli, že sa chorému za dva dni oveľa polepšilo. Ich mladý priateľ sa častejšie obracal a silnejšie dýchal ako prv.