Na hranici Oekumeny

Priateľstvo ľudí s obrovským slonom bolo pre nich neuveriteľným zázrakom. Na tristo lakťov od nich stál sivý obor a počúval človeka. Ako sa stalo, že zviera, čo nemá páru vo veľkosti a sile, neobmedzený vládca stepí a lesov, sklonil sa pred krehkým, slabým človekom. Akí sú to ľudia, ktorí si podmanili afrických velikánov?

Kavi s horiacimi očami sa dotkol Kidogovho boka.

Černoch odtrhol zrak od veselého výjavu a zašepkal Etruskovi do ucha: — V detstve som počul, že kdesi na hranici lesov a stepi žijú ľudia, ktorých volajú vládcami slonov. Teraz vidím, že to nebola rozprávka. Tu stojí slon a chráni tých, čo sa kúpu, pred krokodílmi… Povrávalo sa, že sú to ľudia z príbuzného kmeňa, ich reč sa vraj podobá našej.

— A ty chceš ísť k nim? — spýtal sa Etrusk zadumane, nespúšťajúc oči z človeka na slonovi.

— Chcem, no neviem… — Kidogo bol v rozpakoch. — Ak je moja reč ich rečou, vtedy mi porozumejú a my sa dozvieme testu. No ak ich reč je iná — bude zle: pobijú nás ako kurence.

— Jedia ľudské mäso? — spýtal sa po chvíli Kavi.

— Počul som, že nie. Je to ľud bohatý a mocný.

— Ja by som sa im skúsil prihovoriť už tu a nešiel by som do osady, — povedal Etrusk. — Tu je iba neozbrojená mládež, a keby nás chcel napadnúť mužský, čo sedí na slonovi, skryjeme sa v tráve a v kriakoch. Ale v osade všetci zahynieme, ak sa nedohovoríme s vládcami slonov.

Etruskova rada sa Kidogovi zapáčila. Černoch sa vystrel a pomaly kráčal k rieke. Varovný krik slonieho vodiča prehlušil huriavk naháčov.

Zastali meravo po pás vo vode a pozerali na breh.

Slon sa hrozivo obrátil ku Kidogovi, trúbiac zdvihol chobot ponad dlhé kly, vztýčil uši. Mužský na slonovi pozoroval Kidoga — v pravej ruke sa mu kolembal veľký nôž so zahnutým koncom.

Kidogo mlčky prišiel až k vode, kopiju položil na zem, stúpil na ňu a vystrel ruky.

— Pozdravujem ťa, priateľu, — povedal Kidogo, pomaly a pozorne vyslovujúc slová. — Som tu so svojimi druhmi. Sme osamelí beženci a vraciame sa do vlasti. Chceme požiadať tvoj kmeň o pomoc.

Sloní vodič mlčal. Pútnici pritajení pod stromom tŕpli, či porozumel Kidogovým slovám alebo nie. Veď od toho mládenca záviselo, či sa ich osud zmení k lepšiemu.

Domorodec sklonil nôž. Slon prestúpil z nohy na nohu a zvesil chobot medzi kly. Zrazu vodič prehovoril a Pandion si uľahčene vydýchol.

A Kidogo, stojac napäto, sa radostne mykol. Domorodcova reč sa odlišovala od Kidogovej spevnej vravy ostrým prízvukom a sykavkami, no aj Pandion v nej poznal známe slová.

— Skade si, prišelec? — povýšene sa ozvalo zo slonieho chrbta. — Kde sú tvoji druhovia?

Kidogo vysvetľoval, že boli v zajatí v Ta-Keme a idú domov, k moru.

Posunkom privolal priateľov — na brehu si zastalo všetkých devätnásť vycivených a zachmúrených chlapov.

— Ta-Kem? — slabikoval domorodec. — Čo je to, kde je taká krajina?

Černoch mu rozprával o mocnej ríši na severovýchode, ktorá sa rozprestiera popri veľkej rieke. Domorodec uspokojene prikyvoval.

— Počul som o nej, je strašne ďaleko. Ako ste sa odtiaľ dostali až sem? — v slovách mu zaznela nedôvera.

— To je dlhé rozprávanie, — povedal Kidogo ustato. — Pozri na nich, — černoch ukázal na Kaviho, Pandiona a na skupinu Líbyjcov. — Videl si nablízku takých ľudí?

Domorodec si zvedavo obzeral nezvyčajné tváre. Postupne mizla nedôvera v jeho pohľade, potom pľasol slona po zátylku.

— Ja som mladý a o ničom nesmiem rozhodovať bez starších. Prejdite na náš breh, kým je slon v rieke, a čakajte. Čo mám odkázať náčelníkom?

— Povedz im, že ustatí pocestní ich prosia, či by si smeli oddýchnuť v osade a prezvedieť sa na cestu k moru. Iné nepotrebujeme, — zreteľne odvetil Kidogo.

— Neslýchaná vec, nevídaní ľudia, — so záujmom skončil domorodec, obrátil sa k rodákom a vykročil: — Choďte napred, dobehnem vás!

Mládež, mlčky sa obzerajúc na cudzincov, poslušne vyliezla na breh, vodič obrátil slona bokom proti prúdu a pútnici sa prebrodili na druhý breh.

Potom domorodec pohnal slona a zmizol za stromami. Chlapi si posadali na kmene a nepokojne čakali. Najväčšmi sa báli Líbyjci, no Kidogo ich ubezpečoval, že vládcovia slonov im neublížia.

Zanedlho sa v stepi objavili štyri slony. Na chrbtoch mali široké košiny zo spletených konárov. Na každej sedeli šiesti bojovníci ozbrojení lukmi a širokými kopijami. Pod touto ochranou došli bývalí otroci do osady, ktorá bola neďaleko — štyritisíc lakťov na juhozápad pri riečnej zákrute.

V mierne zvlnenej krajine bolo zďaleka vidieť asi tristo chatrčí ponorených v zeleni.

Naľavo sa rozprestieral riedky les, napravo vysokánska ohrada z mocných končistých stĺpov podopretých zvonka podperami. Dookola bola hlboká priekopa obohnaná plotom zo zaostrených kolov. Pandion sa začudoval rozmerom ohradeného priestranstva, no Kidogo usúdil, že tam asi chovajú slony.