Na hranici Oekumeny

Znova, ako pred mnohými dňami na východe, stáli prišelci pred náčelníkmi a starešinami veľkej osady, znova rozprávali nezvyčajný príbeh o povstavších otrokoch, k čomu pribudol ďalší hrdinský čin — ďaleká cesta neznámou krajinou. Náčelníci sa dopodrobna vypytovali, obzerali si zbrane pútnikov, červené jazvy s faraónovým menom na chrbtoch a prinútili Pandiona i Kaviho, aby im rozprávali o svojich krajinách na severe ďalekého mora. Pandiona udivil široký rozhľad týchto ľudí — nielenže počuli o krajine Nub, odkiaľ cudzinci prišli, ale poznali ešte mnohé miesta vo všetkých končinách Afriky.

Kidogo jasal; teraz im domorodci ukážu cestu do vlasti. Keď pôjdu pútnici správnou cestou, onedlho budú tam.

Krátka porada starešinov rozhodla o osude prišelcov: dovolili im oddýchnuť si niekoľko dní v osade, dostanú prístrešie a poživeň, ako káže posvätný zákon pohostinstva.

Bývalých otrokov umiestili vo veľkej chatrči konča osady — ustatí pútnici mohli pokojne oddychovať. Ešte väčšmi ich tešilo, že im vládcovia slonov ukážu cestu, že sa blíži koniec putovania.

Pandion, Kidogo a Kavi sa túlali po osade a sledovali život ľudí, ktorých si vážili pre ich moc nad obrovskými zvieratami. Pandion sa nevedel vynačudovať dlhým ohradám zo sloních klov^[94], ku ktorým priväzovali lichvu. Koľko klov tu asi majú, keď mrhajú drahocennú slonovinu na také obyčajné veci? Keď sa na to spýtal jedného z domorodcov, ten mu poradil, aby požiadal náčelníkov o dovolenie prezrieť si veľké skladište v strede osady.

— Tam ich je uložených toľkoto! — domorodec ukázal na priestor medzi dvoma chatrčami, dlhý sto päťdesiat lakťov. Potom dvihol nad hlavu palicu a ukázal, do akej výšky sú kly naukladané.

— Ako môžete rozkazovať slonom? — Pandion sa nezdržal zvedavej otázky.

Domorodec sa zachmúril a podozrievavo pozrel na Heléna.

— To je pre cudzincov tajomstvo, — odvetil pomaly. — Ak chceš, spýtaj sa na to náčelníkov. Tí, čo nosia na hrdle zlatú reťaz s červeným kameňom, sú hlavnými učiteľmi slonov…

Pandion si spomenul, že im zakázali chodiť k ohrade obohnanej priekopou, a zmĺkol: hneval sa sám na seba za nenáležitú otázku. Vtom naň zavolal Kidogo — stál pod dlhou strieškou, kde pracovali niekoľkí chlapi.

Pandion tam uvidel hrnčiarsku dielňu — robili v nej hlinené nádoby na obilie a pivo.

Kidogo neodolal. Vzal kus dobre rozmiešanej vlhkej hliny, čupol si a zahútal sa. Potom istými pohybmi veľkých rúk, túžiacich po milovanej práci, začal modelovať. Pandion ho pozoroval. Hrnčiari sa smiali, no pokračovali v práci. Čierne ruky pomaly odštipovali, uhladzovali a priťapkávali hlinu, z beztvárnej hmoty sa vynárali obrysy širokého chrbta, záhybov kože — z hliny vystupovala výstižná slonia podoba. Hrnčiari zmĺkli, nechali robotu a obkolesili Kidoga. Na zemi už stáli hrubé nohy, slon zodvihol hlavu s dopredu vystretým chobotom, s nastraženými ušami.

Naokolo sa ozvali výkriky obdivu. Jeden z hrnčiarov sa potichučky vytratil.

Kidogo sa zahĺbil do práce a nezbadal, že medzi divákov prišiel náčelník — starec s dlhým chudým krkom, zohnutým nosom a malou prešedivenou briadkou. Na hrdle mu visela zlatá reťaz s červeným kameňom — bol jedným z hlavných učiteľov slonov.

Starec mlčky sledoval, ako černoch dokončuje prácu. Kidogo odstúpil, poutieral si dlane zababrané hlinou, s úsmevom si obzrel figúrku slona, za lakeť vysokú. Hrnčiari pochvalne vykríkli. Starý náčelník zodvihol ťažké obočie a hneď všetci stíchli. Potom s výrazom znalca sa dotkol mokrej hliny a kývol Kidogovi, aby k nemu podišiel.

— Vidím, že si majster, — povedal významne, — lebo ľahko si urobil to, čo nevie nik z nášho ľudu. Povedz, vedel by si urobiť sochu, no nie slona, ale človeka? — a ukázal na seba.

Kidogo zavrtel hlavou. Náčelník sa zamračil.

— Medzi nami je majster lepší ako ja, majster z ďalekej severnej krajiny, — povedal Kidogo, — ten urobí tvoju sochu, — a ukázal na Pandiona.

Starec sa obrátil k Helénovi a opakoval otázku.; Pandion zbadal, že černoch naň prosebne hľadí, a súhlasil.

— Ale vedz, náčelník, — riekol, — v mojej vlasti sa vytesávajú sochy z mäkkého kameňa alebo sa vyrezávajú z dreva. Tu nemám ani nástroje, ani kameň, tvoju podobu môžem urobiť iba z tejto hliny. No hlina zanedlho vyschne a popraská, tvoja socha bude stáť iba niekoľko dní…

Náčelník sa usmial.

— Chcem len vidieť, čo dokáže cudzí majster; a naši majstri nech sa prizerajú.

— Dobre, skúsim to, — súhlasil Pandion. — Ale kým budem pracovať, musíš sedieť predo mnou.

— Prečo? — začudoval sa náčelník. — Ty nepracuješ ako on? — a starec ukázal na Kidoga.

Pandion sa zháčil a hľadal vhodné slová.

— Ja som urobil iba slona, — zamiešal sa do rozhovoru Kidogo. — A či ty, učiteľ slonov, nevieš, že každý slon je inakší? Iba tomu, kto ich nepozná, sa zdajú všetky ako jeden.

— Pravdu vravíš, — prisviedčal náčelník. — Ja razom poznám dušu každého slona a vopred poviem, ako sa bude, správať.

— Tak vidíš, keby som chcel urobiť takého slona, musel by som ho mať pred očami— A tak aj môj priateľ. Nerobí iba človeka, ale práve teba, a preto musí pri práci na teba hľadieť.