Na hranici Oekumeny

Náčelník rozprával Pandionovi o neobyčajnom striebornom strome, čo rastie na ďalekom juhu v horských roklinách. Je vysoký do tridsať lakťov, má jemnú, priekom zvráskavenú kôru, husté konáre obaľujú listy ligotavé ani striebro a mäkké ani páper.

Neplodné skalisté vrchy sa dvíhajú ako obrovské fialové veže s kolmými stenami. Pri ich úpätí sa túlia hrčavé stromy ovešané strapcami jasne červených kvetov.

Na neúrodných miestach v stepi a na zvetraných skalách rastú znetvorené kriaky a zakrpatené stromy. Mäsité listy naliate jedovatou šťavou trčia do neba na konci rázsocha tých konárov deliacich sa vo dvoje ako roztiahnuté prsty. Na iných stromoch sú také isté listy, ale červenkasté a sklonené nadol, a tvoria akýsi hustý šišak na konci skriveného kmeňa, vysokého štyri lakte.

Pri riekach a na okraji lesov vidieť rumoviská dávnych stavieb, ktoré vybudoval zrejme mocný a rozumný národ z obrovských otesaných kmeňov. Dnes nik nebýva v rozvalinách, len za bledého mesačného svitu zavýjajú tam strašné divé psy. Po stepi sa potulujú kočovní pastieri alebo biedni lovci. Ešte ďalej na juh žijú národy s bledou sivou kožou^[100], ktoré majú nespočetné stáda býkov. No k nim už vládcovia slonov nezašli.

Pandion a Kidogo dychtivo počúvali. Rozprávanie o belasej stepi sa im zdalo ako rozprávka vpletená do skutočnosti. Ale náčelníkov hlas znel presvedčivo; starec často uprel do diaľky oči, čo sa mu leskli od vzrušenia, a Pandionovi sa videlo, že sa pred nim vynárajú obrazy, ktoré si zachoval v pamäti.

Náčelník zrazu zmĺkol.

— Prestal si pracovať, — usmial sa. — Tak budem ešte veľa dní sedieť pred tebou!

Mladý sochár sa znova chytro pribral do roboty, ale už veľa nebolo treba; cítil, že sa mu socha podarila ako ešte nič predtým. Majstrovstvo v ňom dozrievalo nebadane a postupne, hoci aj toľko pretrpel. Skúsenosti a pozorovania z Egypta neboli daromné.

Na tretí deň Pandion niekoľko ráz porovnal náčelníkovu tvár s hlineným modelom.

— Hotovo! — povedal napokon a zhlboka si vydýchol.

— Skončil si? — starec vstal a podišiel k soche.

Kidogo nadšene pozeral na Pandionovo dielo a len horko-ťažko zadržiaval slová chvály.

Jednofarebná hlina prijala všetky charakteristické črty panovačnej, múdrej a drsnej tváre s tvrdými vysunutými čeľusťami, širokým šikmým čelom, ťažkými gambami a tučným nosom so širokými nozdrami.

Starý náčelník ticho zavolal dnu do chatrče.

Objavila sa jedna zo žien, mladá, s mnohými tenkými vrkôčikmi, zastrihnutými nad čelo do rovnej čiary. Podala starcovi okrúhle zrkadlo z lešteného striebra; bola to zrejme severská práca, ktorá sa neznámymi cestami dostala hlboko do Afriky.

Náčelník podniesol zrkadlo soche ku tvári a sústredene porovnával svoje črty s Pandionovým dielom.

Pandion a Kidogo čakali starcov úsudok. Náčelník dlho mlčal, napokon mu klesla ruka so zrkadlom a ticho povedal: — Veľká je sila ľudského umenia… Ty, cudzinec, poznáš túto silu ako nikto v našej krajine. Urobil si ma lepším, ako som — to znamená, že o mne dobre zmýšľaš. Odplatím sa ti tak isto. Akú odmenu si žiadaš?

Kidogo štuchol Pandiona, no mladý Helén odvetil múdremu starcovi slovami, ktoré akoby mu vytryskli priam zo srdca.

— Stojím pred tebou tak, ako som, nemám nič, iba kopiju, aj tú mi darovali… — Pandion sa zháčil a poryvisto dokončil: — A nepotrebujem tu, v cudzej zemi nič… Mám ešte svoju vlasť — je tak ďaleko odo mňa, ale je mojím najväčším bohatstvom. Pomôž mi vrátiť sa ta!

Starec mu otcovsky položil ruku na plece.

— Rád by som sa s tebou ešte pozhováral, príď zajtra aj so svojím priateľom. A teraz skončime dielo. Rozkážem našim majstrom, aby vysušili hlinu tak, žeby sa nepopukala. Chcem si teraz zachovať svoju sochu.

Vyberú zdnuka zbytočnú hlinu a vrch pokryjú zvláštnou smolou — vedia to urobiť. Len sa mi nepáčia slepé oči. Môžeš do nich vsadiť kamene, ktoré ti dám?

Pandion prikývol. Starec znova zavolal ženu. Prišla s truhličkou obtiahnutou leoparďou kožou.

Náčelník vybral z truhličky hodný mešec a vysypal z neho za priehrštie veľkých brúsených oválnych kameňov, čírych ako voda. Kamene iskrili, akoby boli vstrebali všetku silu slnečného jasu, no zostali pritom studené, priesvitné a čisté^[101].

— Vždy som si želal mať také oči, aby zhŕňali svetlo života a sami sa nemenili, — povedal náčelník. — Vyber najkrajšie a vsaď ich.

Mladý Helén počúvol. Náčelníkova socha nadobudla zvláštny, neopísateľný výzor. V sivej vlhkej hline svietili namiesto oči žiarivé kamene — ich lesk naplnil tvár čarovným životom. Kontrast, ktorý sa Pandionovi sprvu videl neprirodzený, ho teraz prekvapil. Čím dlhšie sa prizeral, tým väčší súlad videl v spojení priezračných očí s tmavou hlinou.

Učiteľ slonov bol veľmi spokojný.

— Vezmi si na pamiatku tie kamene, cudzí majster! — zvolal náčelník a nasypal ich Pandionovi zopár do dlane. Podaktoré boli väčšie ako slivková kôstka. — Aj tieto kamene sú z južných stepí — tam ich nachodia v riekach. Nič nie je tvrdšie a čistejšie nad tieto kamene. Ukáž vo svojej ďalekej vlasti čudá juhu, ktoré nadobudli vládcovia slonov.