Na hranici Oekumeny

Nebo bolo čoraz jasnejšie, chmúrne bralá napokon zostriebreli, stromy na stepi sa vynárali ako čierne tiene. Vyšiel mesiac.

Etrusk, černoch a Helén zamierili na juh pozdĺž reťaze skalísk a tuho stískajúc kopije, obzerali sa a striehli. Ponáhľali sa z neprívetivého miesta bitky, kde sa medzi kríkmi a stromami váľali zabité slony a kde hodovali žrúti mrcín. Zavýjanie za nimi tíchlo, step mlčala, akoby všetko navôkol bolo vymrelo. Iba kroky pútnikov rušili nočnú tíš.

Kidogo starostlivo obchádzal husté háje a kroviny, ktoré sa kde-tu vynárali ako tajomné čierne vŕšky. Volili cestu cez otvorené poľany, ktoré sa beleli medzi porastom ako jazerá v labyrinte čiernych ostrovov.

Skalnatá reťaz sa skrúcala na západ, úzky háj pritisol pútnikov k bralám.

Kidogo zabočil doprava a šiel po dlhom kamenistom svahu, skláňajúcom sa na juh. Zrazu zastal, obrátil sa a načúval. Aj Pandion a Kavi zbystrili pozornosť, no všade bolo hlboké ticho.

Kidogo sa nerozhodne pohol ďalej, zrýchľoval kroky a neodpovedal priateľom na tiché otázky. Prešli hodný kus a černoch znova zastal.

V mesačnom svetle sa mu rozčúlene leskli oči.

— Niekto nám ide v stopách, — zašepkal a pritisol ucho na zem.

Pandion sa sklonil k zemi, Etrusk zostal stáť a s prižmúrenými očami sa snažil preniknúť cez striebristý závoj mesačného svetla.

Pandion pritískal ucho na horúcu kamenistú pôdu. Sprvu počul iba vlastný dych. Mlčanlivá, hrozivá neistota ho znepokojovala. Zrazu zachytil na tvrdej pôde tichý šramot. Jednostaj sa zrýchľovalo a pravidelne sa opakovalo zreteľné klopkanie — klop, klop. Pandion vstal. Kidogo ešte chvíľu pritískal k zemi raz jedno, raz druhé ucho, napokon vyskočil, akoby ho vystrelil.

— Za nami ide veľké zviera, ale neviem aké. Pazúry má vystrčené ako pes alebo hyena — teda nie je to lev ani leopard…

— Byvol alebo nosorožec, — usudzoval Kavi.

— Nie, je to dravec, — tvrdil černoch. — Musíme sa dáko zachrániť.

Škoda, že nablízku niet ani stromu. — šepkal a nepokojne sa obzeral.

Pred nimi sa rozkladala takmer rovná kamenistá planina. Trčala z nej iba riedka tráva a nízke kríky.

— Dopredu, chytro! — súril Kidogo. Priatelia sa rozbehli.

Za nimi sa už jasne ozývalo klopkanie ťažkých pazúrov a zrýchľovalo sa. Aj zviera sa zrejme rozbehlo a doháňalo ich. Klop, klop, klop — znelo čoraz bližšie.

Pandion sa obzrel a uvidel vysoký knísavý tieň, ktorý ich sledoval ako sivý prízrak.

Kidogo obracal hlavu na všetky strany; usiloval sa rozoznať stromy pred nimi, odhadnúť vzdialenosť a rýchlosť neznámeho zvera. Keď videl, že stromy sú priďaleko a že nedobehnú, zastal.

— Zviera nás doháňa, nesmieme mu už byť obrátení chrbtom, lebo biedne zahynieme! — vykríkol rozčúlene.

— Treba sa biť! — zahundral Kavi chmúrne.

Priatelia sa postavili vedľa seba a obrátili sa k strašidelnému sivému prízraku, ktorý sa blížil mlčiacou nocou. Kým ich zviera prenasledovalo, ani nehleslo. A táto nezvyčajná vlastnosť stepného dravca ich najväčšmi desila.

Sivý hmlistý tieň jednostaj tmavel, jeho obrysy boli čoraz zreteľnejšie.

Zver bol už sotva tristo lakťov od priateľov, keď spomalil a blížil sa krokom, presvedčený, že mu vyhliadnutá obeť neujde. Priatelia ešte nikdy nevideli podobné zviera. Jeho silné predné laby boli dlhšie ako zadné, predná časť trupu sa mu nad krížmi dvíhala, chrbát sa strmo zvažoval. Na tučnom krku sedela ťažká hlava s mocnými čeľusťami a vypuklým čelom.

Na krátkej svetlej srsti sa jarabeli tmavé fľaky. Na zátylku a na šiji mu trčali dlhé tvrdé škutiny. Zviera sa naoko ponášalo na škvrnitú hyenu, no nevídane ozrutnú: jeho hlava bola na päť lakťov od zeme. Široká hruď, plecia a zátylok desili mohutnosťou, veličizné zahnuté pazúry zlovestne klopkali a naháňali strach.

Zviera sa čudne knísavo pohybovalo, vrtelo nízkym zadkom a pokyvovalo ťažkou hlavou. Chriapu malo zvesenú, takže spodná čeľusť sa takmer dotýkala krku.

— Čo je to? — pýtal sa Pandion priškrteným hlasom a oblizol si suché pery.

— Neviem, — rozpačito odvetil Kidogo. — Nikdy som nepočul o takých zveroch.

Zviera sa odrazu zvrtlo. Veľké oči upreté na pútnikov zahoreli blikavým plameňom. Zviera opísalo polkruh vpravo od ľudí, opäť sa k nim obrátilo chriapou a zastalo. Okrúhle uši mu trčali šikmo hore.

— Zviera je múdre — stalo si tak, aby mesiac svietil proti nám, — šepol Kidogo, rýchlo dýchajúc.

Pandion sa triasol od vzrušenia — stávalo sa mu to vždy pred nebezpečným bojom.