Na hranici Oekumeny

V rukách mal nástroje, ktoré mu uľahčia úlohu. Pandion rozbil kamienčok, starostlivo pozbieral všetky črepiny a tvrdou živicou ich prilepil na drevené rukoviatky. Mal teraz desať rydiel rozličnej hrúbky. Čo zobraziť na prekrásnom belasozelenom kameni? Jachmos ho vyniesol zo zrúcanín tisícročného chrámu a Helén ho neporušený priniesol k moru, ktorého symbolom bol v dlhom dusnom zajatí zeme. Nejasné vidiny leteli Pandionovi hlavou.

Mladý Helén odišiel z osady a túlal sa sám, pokým sa nedostal k moru.

Dlho sedel na kameni a vše sa zahľadel do diaľav, vše pozoroval drobné priezračné vlnky, čo mu pribiehali k nohám. Zvečerievalo sa, krátky súmrak zastrel ligot mora, vlny sa neviditeľne pohybovali. Zamatová čierňava bola čoraz hustejšia, ale na nebi sa zažínali nové a nové hviezdy.

Nebeské ohníky, ktoré sa hojdali na vlnách, znova oživili more. Mladý Helén zodvihol hlavu k nebu a hľadal nové, neznáme súhvezdia. Mliečna cesta sa klenula cez celú oblohu takým istým strieborným mostom ako vo vlasti. Trochu nižšie beláskavo svietili dva hmlisté hviezdne oblaky. Vedľa nich sa černela nepriehľadná škvrna, akoby tam kusisko uhlia zatôňovalo všetky hviezdy. Na rodnom severnom nebi Pandion nevidel nikdy nič podobného. Kontrast medzi čiernou škvrnou a bielou hmlovinou bol preň neočakávaným prekvapením. Helén v ňom zrazu uvidel samotnú podstatu južných krajín. Čierne a biele v bezprostrednej a zreteľnej tvrdosti tohto spojenia — to bola duša Afriky, jej tvár; ako ju Pandion pocítil. Čierne a biele pásy na čudných koňoch, čierna koža domorodcov, pomaľované bielou farbou, beľ zubov a očné bielka, výrobky z čierneho a ako perly bieleho dreva, čierne a biele stĺporadie stromov v lesoch, jas stepí a tma lesných húšťav, čierne skaly so žilkami bielych vrstiev kremeňových a ešte mnohé sa mihalo Pandionovi pred očami.

Doma, na kamenistých brehoch Zeleného mora, bolo celkom inakšie.

Rieka života tam neprúdila tak strmo, jej čierne a biele stránky sa nezrážali tak nezakryto.

Pandion vstal. Nedozierny oceán, za ktorým bola jeho Aeneada, oddelil mladého Heléna od Afriky. Zem, ktorú v duchu už dávno opustil, zostala za ním, nevľúdne zahalená nočnými tieňmi hôr. Pred ním na vlnách drobčili odrazy hviezdnych ohníkov a tam, na severe, more splývalo s rodnou Heladou a na jeho brehu bola Tessa. A za návrat do vlasti a za Tessu sa boril s ľuďmi i zvermi, šiel cez krv, piesky, horúčavy a tmy.

Tessa, vzdialená, milovaná a nedostupná, vznášala sa ako hviezdne hmloviny v diaľke, nad morom, kde okraj severného Džbánu sa ponáral za obzor. A tu sa rozhodol. Do kameňa, ktorý je tvrdým symbolom mora, vyryje Tessu stojacu na morskom brehu.

Pandion zlostne zovrel rydlo a rúčka sa mu v mocných prstoch zlomila.

Už niekoľko dní sa skláňal nad Jachmosovým kameňom s búšiacim srdcom, vôľou premáhajúc tvorivé nadšenie. Hneď pevnými ťahmi rysoval dlhé línie, hneď opatrne vyhladzoval drobné hrbolky. Obraz bol čoraz jasnejší. Tessina hlava sa mu vydarila — jej hrdé držanie videl aj teraz tak zreteľne ako vo chvíli, keď sa lúčili na brehu Achelojovho mysu. Vyryl ju do priezračnej hĺbky kameňa a teraz plasticky vystupovala z matne belasého povrchu hladkého ako zrkadlo. Kučery vlasov jej zľahka a voľne splývali na okrúhle plecia. Potom mladý umelec istými ťahmi načrtol jemné línie devinho tela. Kameň okolo kresby vybrúsil, aby postava lepšie vynikla, keď zrazu pochopil, že to vôbec nie je Tessa. V obryse bokov, kolien a hrudi vystúpilo a ožilo telo Irumino a na niektoré črty nepochybne vplývala Niorina krása. Tessin obraz nebol helénskou devou — Pandion vytvoril akúsi abstraktnú podobu. A toľko sa snažil o niečo iné — usiloval sa zobraziť Tessu, živú, milovanú. Napínal pamäť, pokúšal sa zotrieť vrstvu vnemov z posledných liet, kým sa nepresvedčil, že nové zážitky vystupujú tým jasnejšie.

Ešte väčšmi sa zhrozil, keď si uvedomil, že sa mu opäť nepodarilo vdýchnuť dielu život. Keď si postavu iba načrtol, ľahké obrysy žili. Len čo sa pokúsil dať plochej kresbe plastické tvary, živé telo skamenelo, stalo sa studeným a zmeravelo. Nie, nevnikol do tajomstiev umenia. Ani toto dielo nebude živé, nepodarí sa mu vytvoriť, čo zamýšľal.

Vzrušený zlomil rydlo, vzal kameň a obzeral si ho. Nedokáže zobraziť Tessu a prekrásna gema zostane nedokončená. Cez priezračný kameň sa predierali slnečné lúče a napĺňali ho zlatistým odtieňom rodného mora.

Pandion vyryl postavu vpravo pri okraji a ostatnú plochu nechal voľnú. Na kameni, ako na morskom brehu, stála deva s tvárou Tessy, ale nebola to ona. Zápal, s akým pracoval od svitu do mrku, zmizol. Pandion odložil kameň, pozbieral rydlá a vystrel stŕpnutý chrbát. Trpkú porážku miernilo vedomie, že predsa len dokáže vyjadriť krásu — ale aká bola úbohá v porovnaní so živou!

Z neveselých myšlienok ho vytrhol šuhajko, ktorý pribehol s odkazom od Kaviho.: — Bradatý prišiel, máš ísť k rieke, — volal; hrdý na svoje poslanie.