Harry Potter a Fénixov rád

„Áno, tak je,“ potvrdil Hagrid. A na tých pár centimetroch tváre, ktorú nezakrývala brada či zelený rezeň, akoby sa mu roztopil výraz. „Áno, len my dvaja. A poviem vám jedno – Olympe, tá sa ničoho nebojí. Áno, viem, je to jemná, nóbl žena a vedela, kam ideme, ale bol som zvedavý, jako bude loziť po skalách, spať v jaskyniach a tak, ale ani raz sa nesťažovala.“

„Vedeli ste, kam idete?“ čudoval sa Harry. „Vedeli ste, kde sú obri?“

„No vedel to Dumbledore, to on nám povedal,“ pripustil Hagrid.

„Skrývajú sa?“ spýtal sa Ron. „Je to tajomstvo, kde sú?“

„Ani nie,“ Hagrid pokrútil strapatou hlavou. „Ale väčšinu čarodejníkov nezaujíma, kde sú, len nech je to dakde ďaleko. Ľudia sa tam moc ťažko dostanú, preto nám to musel Dumbledore povedať. Skoro mesiac nám trvalo, kým sme tam došli.“

„Mesiac?“ žasol Ron, akoby nikdy nepočul o takej dlhej ceste. „Ale prečo ste nemohli jednoducho použiť nejaké prenášadlo alebo čo?“

Hagridovo nezakryté oko hľadelo na Rona takmer súcitne.

„Sledujú nás, Ron,“ zabručal.

„Ako to myslíš?“

„Ty tomu nerozumieš. Ministerstvo pozorne sleduje Dumbledora a každého, o kom si myslia, že je jeho spojenec a—“

„My o tom vieme,“ rýchlo povedal Harry, lebo už chcel počuť, čo im bude Hagrid rozprávať ďalej, „vieme, že ministerstvo sleduje Dumbledora…“

„Takže ste nemohli použiť čary, aby ste sa ta dostali?“ spýtal sa Ron a tváril sa ohromene. „Museli ste sa celú cestu tváriť ako muklovia?“

„No nie úplne celú,“ opatrne povedal Hagrid. „Ale sme museli byť ostražití, lebo Olympe a ja, nó, kvapku vytŕčame…“

Ron skoro vyprskol, a tak si rýchlo odpil z čaju.

„… takže je ľahké nás sledovať. Predstierali sme, že ideme na dovolenku, prišli sme do Francúzska a tvárili sme sa, jakoby sme išli ta, kde je Olympina škola, lebo sme vedeli, že máme za pätami dakoho z ministerstva. Museli sme ísť pomaly, lebo ja vlastne nemôžem čarovať a vedeli sme, že ministerstvo bude hľadať zámienku, aby nás zašili. Ale podarilo sa nám ujsť tomu trkvasovi nohsledovi niekde okolo Dežóna…“

„Ach, Dijonu?“ vzrušene zvolala Hermiona. „Tam som bola na prázdninách, videl si tam…?“

Zmĺkla, keď zbadala Ronov výraz.

„Iba potom sme si trúfli kvapku čarovať a cesta nebola až taká zlá. Na poľskej hranici sme natrafili na dvoch bláznivých trollov a v krčme v Minsku sme sa kvapku pohádali s jedným upírom, ale inak to išlo celkom hladko.

A potom sme prišli na to miesto a začali sme liezť do hôr a hľadať dáke stopy…

Našli sme ich, ale museli sme prestať s čarami čiastočne preto, lebo nemajú radi čarodejníkov a nechceli sme ich rozčúliť, čiastočne preto, lebo Dumbledore nás varoval, že Veď-Viete-Kto možno tiež pôjde za obrami, a jedno s druhým. Povedal, že zrejme už k nim poslal posla. Vraj máme byť moc opatrní a nepriťahovať na seba pozornosť pre prípad, že sa tam už motali smrťožrúti.“

Hagrid sa odmlčal a dal si poriadny dúšok čaju.

„Pokračuj!“ naliehal Harry.

„Našli sme ich,“ stručne povedal Hagrid. „Raz večer sme prešli cez hrebeň a boli tam, rovno pod nami. Videli sme malé ohne a obrovské tiene… jako keby sa tam hýbali kusy hory.“

„Akí sú veľkí?“ potichu sa spýtal Ron.

„Tak asi šesť metrov,“ len tak mimochodom odhadol Hagrid, „niektorí sú aj väčší, sedem a pol metra.“

„A koľko ich tam bolo?“ spýtal sa Harry.

„Hádam, že takých sedemdesiat – osemdesiat.“

„To je všetko?“ vyzvedala sa Hermiona.

„Uhm,“ smutne prikývol Hagrid, „zostalo ich len osemdesiat, a kedysi ich bolo plno, po celom svete stovky rôznych kmeňov. Lenže celé storočia vymierali. Zopár ich zabili čarodejníci, ale väčšinou zabíjali jeden druhého a teraz vymierajú rýchlejšie. Nie sú stvorení žiť takto pokope. Dumbledore hovorí, že za to môžeme my. To čarodejníci ich donútili žiť tak ďaleko od nás a teraz nemajú na výber, len sa kvôli vlasti; ochrane držať pokope.“

„Takže si ich videl a potom čo?“ spýtal sa Harry.

„Počkali sme do rána – nechceli sme sa k nim zakrádať potme, bolo by to nebezpečné,“ odpovedal Hagrid. „Tak asi o tretej ráno zaspali tam, kde práve sedeli. My sme sa neodvážili spať. Po prvé, chceli sme si byť istí, že sa nikto z nich nezobudí a nepríde za nami, a po druhé, chrápali tak, až to bolo neuveriteľné. Nadránom to spustilo lavínu. No ale keď svitlo, išli sme ich navštíviť.“

„Len tak?“ užasnuto sa spýtal Ron. „Jednoducho ste prišli do tábora obrov?“

„Dumbledore nám vysvetlil, jako to máme urobiť,“ povedal Hagrid, „dal nám dary pre gurga, akože prejav úcty.“

„Pre koho?“ spýtal sa Harry.

„Pre gurga – to znamená pre náčelníka.“

„Ako ste vedeli, ktorý je gurg?“ spýtal sa Ron.

Hagrid pobavene zachrochtal.

„Bez problémov. Bol najväčší, najškaredší a najlenivejší. Len si tam sedel a čakal, kedy mu ostatní donesú jedlo. Mŕtve kozy a tak. Volal sa Karkus. Odhadoval som, že meria tak šesť a pol až sedem metrov a váži ako dva slony. Kožu mal ako nosorožec.“

„A vy ste išli k nemu len tak?“ zatajila dych Hermiona.