Harry Potter a Fénixov rád

„Keby tam nebola Olympe, tak neviem-neviem,“ povedal Hagrid. „Vytiahla prútik a nikoho v živote som nevidel čarovať rýchlejšie. Sakramentsky úžasné! Tých dvoch, čo ma držali za nohy, zasiahla priamo do očí Conjuctivitusom, a hneď ma pustili – ale to už sme si navarili kaše, lebo sme proti nim použili čary. To obri na čarodejníkoch nenávidia. Museli sme sa pustiť kadeľahšie a vedeli sme, že sa už v žiadnom prípade nemôžeme do tábora vrátiť.“

„No nech sa prepadnem, Hagrid,“ žasol Ron potichu.

„Tak prečo ti cesta domov trvala tak dlho, keď ste tam boli iba tri dni?“ spýtala sa Hermiona.

„Neodišli sme po troch dňoch!“ pohoršene odpovedal Hagrid. „Dumbledore sa na nás spoliehal!“

„Ale práve si povedal, že ste sa v žiadnom prípade nemohli vrátiť!“

„Nie za denného svetla. Museli sme trochu porozmýšľať. Pár dní sme ležali v tej jaskyni a pozorovali sme ich. A to, čo sme videli, vôbec nebolo dobré.“

„Trhal ďalšie hlavy?“ vyľakane sa spýtala Hermiona.

„Nie, ale radšej keby bol.“

„Ako to myslíš?“

„Ukázalo sa, že nie je proti všetkým čarodejníkom – iba proti nám.“

„Smrťožrúti?“ rýchlo hádal Harry.

„Áno,“ zamračene prikývol Hagrid. „Každý deň ho niekoľkí navštevovali, prinášali gurgovi dary a tých veru nevešal dolu hlavou.“

„Ako vieš, že to boli smrťožrúti?“ spýtal sa Ron.

„Lebo som jedného z nich poznal,“ zavrčal Hagrid. „Bol to Macnair, pamätáte sa naňho? Toho chlapa poslali zabiť Hrdozobca. Je to maniak. Zabíjanie sa mu páči rovnako ako Golgomathovi. Jasne, že tak dobre spolu vychádzali.“

„A tak Macnair presvedčil obrov, aby sa pridali k Veď-Viete-Komu?“ zúfalo sa spýtala Hermiona.

„Vydrž, ešte som nedopovedal!“ dôrazne ju zavrátil Hagrid a zdalo sa, že sa mu rozprávanie teraz páči, hoci najprv im nechcel povedať ani slovo. „Porozprávali sme sa o tom s Olympe a povedali sme si, že jak sa gurg tvári, jakoby bol naklonený Veď-Viete-Komu, to neznamená, že sú mu všetci. Rozhodli sme sa, že skúsime presvedčiť ostatných. Tých, čo nechceli Golgomatha za gurga.“

„Ako ste vedeli, ktorí to sú?“

„No to boli predsa tí, ktorých zmlátili jako psov, nie?“ trpezlivo odpovedal Hagrid. „Tí, čo mali rozum, sa nemotali Golgomathovi do cesty, skrývali sa v jaskyniach okolo rokliny tak jako my. A tak sme sa rozhodli, že v noci presnoríme jaskyne a uvidíme, či sa nám podarí niektorých presvedčiť.“

„Vy ste chodili po tmavých jaskyniach a hľadali obrov?“ spýtal sa Ron a na hlase mu bolo poznať obdiv.

„Ani sme sa tak nebáli obrov jako smrťožrútov,“ povedal Hagrid. „Dumbledore nám pred odchodom povedal, aby sme sa s nimi nezaplietli, keď sa tomu dá vyhnúť, lenže oni vedeli, že sme blízo – asi im o nás povedal Golgomath. V noci, keď obri spali a my sme sa chceli zakrádať po jaskyniach, Macnair a ostatní snorili v horách a hľadali nás. Ledva som Olympe zabránil, aby sa na nich nevyrútila,“ povedal Hagrid a kútiky úst mu nadvihli huňatú bradu, „chcela na nich začarovať, tá teda je, tá Olympe, keď ju dačo rozčúli… viete, je zúrivá… to bude asi zato, že je Francúzka…“ Hagrid so zastretým pohľadom hľadel do ohňa. Harry mu dovolil tridsať sekúnd spomínať, potom si nahlas odkašlal.

„Tak čo sa stalo? Dostali ste sa k niektorému z tých obrov?“

„Čo? Ach… ó, áno, dostali sme sa k nim. Na tretiu noc, jako zabili Karkusa, sme sa vykradli z našej jaskyne, vrátili sme sa do rokliny a mali sme oči otvorené, aby sme sa vyhli smrťožrútom. Vliezli sme do niekoľkých jaskýň, no márne, ale potom asi tak v šiestej sme našli troch obrov.“

„V tej jaskyni muselo byť tesno,“ poznamenal Ron.

„Už ani knézl by sa tam nevopchal,“ potvrdil Hagrid.

„Nezaútočili na vás, keď vás uvideli?“ spýtala sa Hermiona.

„Asi by to urobili, keby boli v inom stave, ale všetci traja boli vážne zranení, Golgomathova háveď ich zmlátila do bezvedomia, a keď sa prebrali, odplazili sa do najbližšieho úkrytu, ktorý našli. No a jeden vedel troška po anglicky a ostatným prekladal, a to, čo sme im povedali, malo celkom dobrý ohlas. A tak sme chodili po jaskyniach, navštevovali ranených… myslím, že asi šiestich-siedmich sme v jednej chvíli už presvedčili.“

„Šestich alebo siedmich?“ dychtivo opakoval Ron. „To nie je zlé – prídu sem a začnú bojovať proti Veď-Vieš-Komu s nami?“

Hermiona sa však spýtala: „Ako si to myslel, že v jednej chvíli, Hagrid?“

Hagrid na ňu smutne pozrel.

„Golgomathova banda prepadávala jaskyne. Potom už tí, čo prežili, nechceli s nami mať nič.“

„Takže… neprídu nijakí obri,“ Ron sa tváril sklamane.

„Nie,“ Hagrid si zhlboka vzdychol, prevrátil mäso a priložil si k tvári zase chladnejšiu stranu, „ale urobili sme, čo sa dalo, odovzdali sme im Dumbledorov odkaz a niektorí z nich ho počuli a myslím, že si ho zapamätajú. A možno tí, čo nebudú chcieť zostať pri Golgomathovi, sa odsťahujú z hôr a je šanca, že si spomenú, že Dumbledore je k nim priateľsky naklonený… tak možno prídu.“

Sneh prikrýval okno. Harry si uvedomil, že habit má na kolenách premáčaný – Tesák si mu oprel hlavu do lona a slintal.

„Hagrid?“ potichu sa spýtala Hermiona po chvíli.

„Hm?“