Harry Potter a Fénixov rád

„Och!“ zreval Ron, ktorého napokon prešla trpezlivosť a vystrčil hlavu. „Som prefekt, a keď ešte nejaká guľa vrazí do tohto okna… AU!“

Rýchlo vtiahol hlavu dnu a celú tvár mal od snehu.

„To boli Fred s Georgeom,“ poznamenal s trpkosťou a zatresol okno. „Lotri!“

Hermiona sa vrátila od Hagrida tesne pred obedom, trochu sa triasla a habit mala po kolená mokrý.

„Tak čo?“ pozrel na ňu spýtavo Ron. „Naplánovala si mu všetky hodiny?“

„No skúsila som to,“ odvetila zachmúrene a klesla do kresla vedľa Harryho. Vytiahla prútik, krátko, ale komplikovane ním mávla, takže z jeho konca prúdil horúci vzduch, potom si ho namierila na habit a sušila si ho, až z neho stúpala para. „Keď som prišla, ani tam nebol, najmenej pol hodiny som klopala. A potom vyšiel z lesa…“

Harry zastonal. Zakázaný les sa len tak hemžil tvormi, za aké by Hagrida s veľkou pravdepodobnosťou vyhodili.

„Čo tam chová? Nepovedal?“ spýtal sa.

„Nie,“ nešťastne odvetila Hermiona. „Tvrdí, že by to potom nebolo prekvapenie. Pokúsila som sa mu vysvetliť, aká je Umbridgeová, ale on to jednoducho nechápe. Stále opakuje, že nikto so zdravým rozumom by neštudoval radšej knarlov než chiméry… och, myslím, že chiméru nemá,“ dodala keď videla zdesenie na tvárach Rona a Harryho, „ale nie preto, že by sa o to nepokúšal – súdim podľa toho, že spomínal ak ťažko sa zoženú vajíčka. Ani neviem, koľko ráz som mu opakovala, aby sa radšej držal Grumplovej plánu, ale čestné slovo si myslím, že nepočúval ani polovicu z toho, čo som mu hovorila. Viete, má takú čudnú náladu. Stále nechce povedať, kde prišiel k tým zraneniam.“

Keď sa na druhý deň ráno Hagrid ukázal na raňajkách pri učiteľskom stole, nie všetci študenti to privítali s nadšením. Niektorí, ako Fred, George a Lee, radostne zrevali a rozbehli sa uličkou medzi chrabromilským a bifľomorským stolom potriasť Hagridovi obrovskou rukou, iní, ako Parvati a Lavender, zronene pozreli na seba a pokrútili hlavami. Harry vedel, že mnohí mali radšej hodiny profesorky Grumplovej, a najhoršie bolo, že aj veľmi malá, objektívna časť jeho mysle vedela, že na to majú dobrý dôvod. Grumplová si zaujímavú hodinu nepredstavovala ako takú, kde by niekto mohol prísť o hlavu.

Preto v utorok Harry, Ron a Hermiona s istými obavami zamierili k Hagridovej chalupe zababušení pred zimou. Harry sa obával nielen Hagridovho výberu študijnej látky, ale aj správania ostatných študentov, najmä Malfoya a jeho pätolízačov na Umbridgeovej inšpekcii.

Vrchnú inkvizítorku však nebolo vidieť. Hagrid ich čakal sám na kraji lesa. Pohľad naňho ich neuspokojil – modriny, v sobotu večer fialové, teraz naberali zelený a žltkastý odtieň a zdalo sa, že rezné rany mu stále krvácajú. Harry to nechápal. Žeby ho napadol nejaký tvor s jedom zabraňujúcim hojeniu rán? A akoby na doplnenie toho hrozivého obrazu zbadal, že má cez plece prehodené čosi, čo vyzeralo ako polovica veľkej kravy.

„Dnes pracujeme tu!“ veselo volal na prichádzajúcich študentov a pohodil hlavou dozadu na tmavé stromy za ním. „Trochu budeme zakrytí. Viete, ony majú radšej tmu!“

„Kto má radšej tmu?“ Harry počul Malfoya hovoriť Crabbovi a Goylovi a na hlase mu bolo poznať strach. „Nepočuli ste, kto má radšej tmu? Čo povedal?“

Harry si spomenul na doteraz jedinú príležitosť, keď Malfoy vstúpil do Zakázaného lesa, a ani vtedy nebol veľmi statočný. V duchu sa zasmial. Po metlobalovom zápase ocenil všetko, čo bolo Malfoyovi nepríjemné.

„Ste pripravení?“ veselo sa spýtal Hagrid a hľadel na študentov. „Tak dobre. Cestu do lesa som si pre vás šanoval na piaty ročník. Vravel som si, že sa pôjdeme pozrieť na tieto tvory v ich prirodzenom prostredí. To, čo si preštudujeme dnes, je dosť vzácne a myslím, že som jediný v Británii, komu sa ich podarilo skrotiť.“

„A ste si istý, že sú skrotené?“ spýtal sa Malfoy a z jeho hlasu čoraz väčšmi zaznieval strach. „Nebolo by to totiž po prvý raz, čo ste nám na hodinu priviedli divé zvery.“

Slizolinčania súhlasne zamrmlali a niekoľko Chrabromilčanov sa tvárilo, akoby si myslelo, že Malfoy má pravdu.

„Samozrejme, že sú skrotené,“ zamračil sa Hagrid a nadvihol si mŕtvu kravu na pleci.

„Tak čo sa vám potom stalo s tvárou?“ spytoval sa Malfoy.

„Staraj sa o seba!“ nahnevane ho odbil Hagrid. „A teraz, jak ste už skončili s hlúpymi otázkami, ma nasledujte.“

Otočil sa a vošiel do lesa. Zdalo sa, že nikto nemá chuť ísť za ním. Harry pozrel na Rona a Hermionu, tí si vzdychli, ale prikývli a všetci traja vykročili za Hagridom prví.

Kráčali asi desať minút, až prišli na miesto, kde stromy rástli tak nahusto, že tam bola tma ako za súmraku a na zemi vôbec nebol sneh.

Hagrid s povzdychom zhodil polovicu kravy na zem, odstúpil a otočil sa tvárou k študentom, ktorí sa väčšinou opatrne prikrádali od stromu k stromu a nervózne sa obzerali, akoby čakali, že ich každú chvíľu niečo napadne.

„Rozostavte sa tu dookola,“ pobádal ich Hagrid, „priláka ich pach mäsa, ale aj tak na ne zavolám, lebo sú radšej, keď vedia, že som to ja.“