Harry Potter a Fénixov rád

Obrátil sa, potriasol strapatou hlavou, aby si odhrnul vlasy z tváre, a vydal zvláštny škrekľavý výkrik, ktorý sa ozýval pomedzi tmavé stromy ako volanie nejakého obludného vtáka. Nikto sa nesmial – väčšinou boli takí vyľakaní, že ani nehlesli.

Hagrid znova škrekľavo zavolal. Uplynula chvíľka, počas ktorej sa študenti nervózne obzerali za seba a nakúkali za stromy, aby zazreli to, čo má prísť. A potom, keď Hagrid po tretí raz pohodil hlavou a vytrčil svoju mohutnú hruď, Harry štuchol do Rona a ukazoval na čierne miesto medzi dvoma hrčovitými tismi.

V šere sa blížili prázdne biele lesklé oči, boli čoraz väčšie, a vzápätí sa z tmy vynorila dračia tvár, krk a potom kostnaté telo veľkého čierneho okrídleného koňa. Chvíľku si prezeral študentov, švihajúc dlhým chvostom, potom sklonil hlavu a špicatými tesákmi začal trhať mäso z mŕtvej kravy.

Harrymu nesmierne odľahlo. Konečne mal dôkaz, že si tie tvory nevymyslel, že sú skutočné: Hagrid o nich vie tiež. Nedočkavo pozrel na Rona, no Ron stále iba hľadel medzi stromy a po chvíli zašepkal: „Prečo ich Hagrid nezavolá znova?“

Väčšina študentov sa tvárila rovnako zmätene a nervózne ako Ron a pozerali sa všade, iba nie na koňa, ktorý stál am nie pol metra pred nimi. Videli ho zrejme ešte dvaja – šľachovitý chlapec zo Slizolinu, ktorý stál za Goylom a s výrazom veľkého znechutenia na tvári hľadel na žerúceho koňa, a Neville, ktorý sledoval švihajúci chvost.

„Á, už prichádza ďalší!“ hrdo oznamoval Hagrid, keď sa vynoril druhý čierny kôň, pritisol si kožovité krídla tesne k telu, sklonil hlavu a pustil sa hltať mäso. „Tak… a teraz zdvihnite ruky, kto ich vidí!“

Harry, nesmierne spokojný, že konečne pochopí záhadu týchto koni, zdvihol ruku. Hagrid mu kývol hlavou.

„Áno, vedel som, že ich uvidíš, Harry,“ povedal vážne. A ty tiež, Neville, šak? Taký…“

„Prepáčte,“ posmešne sa ohlásil Malfoy, „ale čo vlastne máme vidieť?“

Namiesto odpovede Hagrid ukázal na mŕtvu kravu na zemi. Celá trieda ta poslušne namierila zrak a o chvíľu niekoľkí zhíkli a Parvati zapišťala. Harry chápal prečo – muselo to vyzerať naozaj čudne, keď sa od kostí trhali kusy mäsa a mizli vo vzduchu.

„Kto to robí?“ zdesene sa spýtala Parvati a cúvla za najbližší strom. „Čo to žerie?“

„Testraly,“ odvetil Hagrid hrdo a Hermiona Harrymu pri pleci chápavo potichu zhíkla. „Rokfort ich tu má celé stádo. A kto vie…?“

„Ale tie prinášajú strašnú, ale strašnú smolu!“ vyplašene mu skočila do reči Parvati. „Na ľudí, čo ich vidia, vraj privodia všelijaké hrozné nešťastia. Profesorka Trelawneyová mi raz povedala…“

„Nie, nie, nie,“ chichotal sa Hagrid, „to je iba povera, neprinášajú smolu, sú fakt moc múdre a užitočné! Jasnačka, títo tu nemajú moc roboty, väčšinou iba ťahajú školské koče, ak Dumbledore nechce na dlhú cestu použiť premiestňovanie – a tu máme ďalší pár, pozrite…“

Potichu pomedzi stromy prišli dva ďalšie kone a jeden z nich prechádzal tak tesne popri Parvati, že sa striasla a pritisla sa ku kmeňu: „Myslím, že niečo cítim, myslím, že je pri mne!“

„Neboj sa, neublíži ti,“ trpezlivo ju ubezpečoval Hagrid. „tak, a kto mi vie povedať, prečo ich niekto vidí, a niekto nie?“

Hermiona zdvihla ruku.

„No povedz,“ usmieval sa na ňu Hagrid.

„Testraly vidia iba tí ľudia, ktorí videli smrť,“ povedala.

„Presne tak,“ vážne potvrdil Hagrid, „desať bodov Chrabromil. Tak testraly…“

„Ehm, ehm.“

Prišla profesorka Umbridgeová. Stála pár krokov od Harryho, zase v zelenom klobúku a plášti, s pripraveným blokom. Hagrid, ktorý ešte nepočul jej falošný kašeľ, znepokojene pozrel na najbližšieho testrala, očividne si mysliac, že ten zvuk vydal on.

„Ehm, ehm.“

„Á, vitajte!“ privítal ju Hagrid, keď zistil, kto to kašle.

„Dostali ste môj lístok,“ spýtala sa Umbridgeová rovnako nahlas a pomaly, ako s ním hovorila v ten večer u neho, ako keby to adresovala nejakému nechápavému cudzincovi, „s oznámením, že budem mať na vašej hodine inšpekciu?“

„Ó, áno,“ veselo potvrdil Hagrid. „Som rád, že ste to tu našli. No ako vidíte… alebo, neviem… vidíte? Dnes preberáme testraly…“

„Prosím?“ nahlas sa spýtala profesorka Umbridgeová s rukou pri uchu a mračila sa. „Čo ste povedali?“

Hagrid sa zatváril zmätene.

„No… testraly!“ opakoval nahlas. „Veľké… eh… okrídlené kone, viete!“

A názorne zamával mohutnými ramenami. Profesorka Umbridgeová pozrela naňho s nadvihnutým obočím, a keď si robila poznámky do bloku, hundrala si pritom: „Musí… používať… hrubú… posunkovú… reč.“

„No… skrátka,“ Hagrid sa znova obrátil k triede a bolo vidieť, že je trochu vykoľajený. „Hm… čo som to hovoril?

„Zdá sa… že… má… slabú… pamäť,“ hundrala si Umbridgeová tak nahlas, aby ju všetci počuli. Draco Malfoy sa tváril, akoby Vianoce prišli o mesiac skôr, naopak, Hermiona očervenela od potláčanej z lost i.