Harry Potter a Fénixov rád

„Dobre teda,“ zavolal, aby stíchli. „Myslím, že dnes večer by sme si mali precvičiť všetko, čo sme doteraz robili. lebo je to posledné stretnutie pred prázdninami, a pred trojtýždňovou prestávkou nemá zmysel začínať s niečím novým…“

„Nebudeme robiť nič nové?“ sklamane zašomral Zacharias Smith tak nahlas, že to bolo počuť v celej miestnosti. „Keby som to bol vedel, ani by som neprišiel.“

„V tom prípade je nám veľmi ľúto, že ti to Harry nepovedal,“ nahlas vyhlásil Fred.

Niekoľkí sa zachichotali. Harry videl, že Čcho sa smeje, a pocítil dobre známe chvenie v žalúdku, ako keby vynechal cestou dolu jeden schod.

„Môžeme trénovať vo dvojiciach,“ navrhol Harry. „Začneme so zabraňovacím zaklínadlom a po desiatich minútach si vezmeme vankúše a skúsime znova omračovanie.“

Všetci sa poslušne rozdelili, Harrymu ako zvyčajne prischol Neville. O chvíľu sa po miestnosti s prestávkami rozliehali výkriky „Impedimenta!“ Zasiahnutý študent nakrátko zmeravel a zatiaľ sa jeho partner obzeral okolo seba a sledoval, ako pracujú ostatné dvojice, potom sa vystriedali.

Neville sa neporovnateľne zlepšil. Po chvíli, keď Harry už tretí raz precitol po zmeravení, požiadal Nevilla, nech sa zasa pripojí k Ronovi a Hermione, aby on mohol prechádzať pomedzi ostatných a sledovať ich. Keď šiel popri Čcho, žiarivo sa naňho usmiala. Odolal pokušeniu prejsť okolo nej ešte niekoľko ráz.

Po desiatich minútach zabraňovacieho kúzla rozložili po dlážke vankúše a začali trénovať omračovanie. Priestor bol obmedzený, preto nemohli precvičovať všetci naraz, a tak polovica skupiny chvíľu sledovala ostatných a potom sa vymenili. Harry od hrdosti až rástol. Je pravda, že Neville namiesto Deana, na ktorého mieril, omráčil Padmu Patilovú, ale tentoraz minul oveľa tesnejšie než zvyčajne, a ostatní tiež výrazne pokročili.

Na konci hodiny ich Harry zastavil.

„Ste naozaj dobrí,“ usmieval sa. „Po prázdninách môžeme začať niečo veľké – možno dokonca Patronusa.“

Ozval sa vzrušený šum. Miestnosť sa ako zvyčajne vyprázdňovala po dvojiciach, po trojiciach, väčšina spolužiakov zaželala Harrymu veselé Vianoce. S pocitom spokojnosti potom aj s Ronom a Hermionou pozbierali vankúše a ukladali ich. Ron s Hermionou odišli pred ním, on sa trochu zdržal, lebo Čcho tam ešte bola, a dúfal, že aj ona mu zaželá veselé Vianoce.

„Nie, ty len choď,“ počul, ako vravela kamarátke Mariette a srdce mu poskočilo až do krku.

Predstieral, že napráva kopu vankúšov. Teraz si už bol celkom istý, že sú sami, ale čakal, kým prehovorí Čcho. Namiesto toho však počul, ako silno potiahla nosom.

Otočil sa a videl, že stojí na prostriedku miestnosti a po tvári jej stekajú slzy.

„Čo…?“

Nevedel, čo robiť. Jednoducho tam len stála a potichu plakala.

„Čo sa deje?“ spýtal sa neisto.

Pokrútila hlavou a rukávom si utrela oči.

„Prepáč,“ ospravedlňovala sa zachrípnuto. „Myslím, že… ja len… keď sa to všetko učíme… tak rozmýšľam… či… keby to všetko bol vedel, či by bol ešte nažive.“

Harrymu nálada razom klesla ešte nižšie ako zvyčajne a srdce mal až kdesi pri pupku. Mohol to vedieť. Chcela sa rozprávať o Cedricovi.

„Ale on to všetko vedel,“ zamračene povedal Harry. „A vedel to naozaj dobre, inak by sa nebol dostal do stredu labyrintu. Lenže ak ťa Voldemort naozaj chce zabiť, nemáš šancu.“

Pri Voldemortovom mene sa jej začkalo, ale stále hľadela na Harryho a ani sa nemykla.

„Ty si prežil a bol si celkom maličký,“ zašepkala.

„Áno,“ vzdychol si unavene a šiel k dverám, „ale ani ja, ani nikto nevie prečo, takže sotva na to môžem byť hrdý.“

„Och, nechoď,“ plačlivo požiadala Čcho. „Je mi… ja som sa tak rozcitlivela… nechcela som…“

Čcho znovu začkala. Bola veľmi pekná, aj keď mala oči čierne a opuchnuté. Harry sa cítil celkom nanič. Bolo by ho potešilo obyčajné želanie veselých Vianoc.

„Viem, že to muselo byť pre teba hrozné,“ znova si utierala oči do rukáva, „keď som spomenula Cedrica. Veď ty si ho videl umrieť… a zrejme chceš na to zabudnúť.“

Harry na to nepovedal nič. Bola to pravda, ale zdalo sa mu kruté priznať to.

„Vieš, si naozaj dobrý učiteľ,“ pochválila ho Čcho so zaslzeným úsmevom. „Nikdy mi omračovanie nešlo.“

„Ďakujem,“ rozpačito sa poďakoval Harry.

Dlho na seba hľadeli. Harryho priam spaľovala túžba vziať nohy na plecia a ujsť odtiaľ, no zároveň sa vôbec nemohol pohnúť.

„Imelo,“ pripomenula Čcho potichu, ukazujúc na strop nad jeho hlavou.

„Áno,“ kývol Harry. V ústach mal sucho. „Ale je asi plné narglov.“

„Čo sú to nargly?“

„Netuším,“ priznal Harry. Čcho podišla bližšie. Harry bol ako omráčený. „Musela by si sa spýtať Luny.“

Čcho vyletel z hrdla čudný zvuk, niečo medzi vzlykom a smiechom. Teraz bola ešte bližšie. Mohol by jej zrátať pehy na nose.

„Mám ťa rada, Harry.“

Nebol schopný rozmýšľať. Celé telo mu brnelo, ruky, nohy i mozog mal ako paralyzované.

Bola až priveľmi blízko. Videl každú jej slzu, chvejúcu sa na mihalniciach.