Harry Potter a Fénixov rád

„A čo ak ju nechce pozvať?“ spýtal sa Ron, ktorý pozoroval Harryho s nezvyčajne bystrým výrazom na tvári.

„Nebuď hlúpy,“ nesúhlasila Hermiona. „Harrymu sa predsa už dlho páči. Však, Harry?“

Neodpovedal. Áno, Čcho sa mu už dlho páči, ale vždy si ich dvoch spolu predstavoval celkom inak – Čcho sa pri ňom zabávala, a nie aby mu neovládateľne plakala na pleci.

„Komu vlastne píšeš ten román?“ spýtal sa Ron Hermiony a pokúsil sa prečítať niečo z pergamenu, ktorý sa už plazil po zemi. Hermiona ho odtiahla z dohľadu.

„Viktorovi.“

„Krumovi?“

„Koľko iných Viktorov poznáme?“

Ron nepovedal nič, ale tváril sa rozladene. Ešte zo dvadsať minút tam bez slova sedeli, Ron dokončoval prácu z transfigurácie, pričom nespočetnekrát netrpezlivo odfrkoval a škrtal, a Hermiona rovnomerne písala až po samý koniec hárka, potom ho starostlivo zvinula a zapečatila, a Harry hľadel do ohňa a nadovšetko si želal, aby sa tam zjavila Siriusova hlava a krstný otec mu dal nejakú radu, pokiaľ ide o dievčatá. No plamene iba pukotali a boli čoraz nižšie, až sa žeravé uhlíky rozmrvili na popol, a keď sa Harry obzrel, zistil, že zase sú v klubovni poslední.

„Tak teda, dobrú noc,“ rozlúčila sa s nimi Hermiona, široko zívajúc, a pobrala sa hore schodmi do dievčenských spálni.

„Čo na tom Krumovi vidí?“ spytoval sa Ron, keď aj s Harrym vychádzali po chlapčenských schodoch.

Harry o tom uvažoval. „No myslím… je starší, nie… a je reprezentant v metlobale…“

„Áno, ale okrem toho,“ rozčuľoval sa Ron, „je to predsa namosúrený idiot, nie?“

„No je trochu namosúrený,“ prikývol Harry, ktorý bol v myšlienkach pri Čcho.

Mlčky sa vyzliekli a obliekli si pyžamy. Dean, Seamus a Neville už spali. Harry si odložil okuliare na nočný stolík, vliezol do postele, ale nezatiahol závesy a hľadel na ku hviezdnatej oblohy, ktorú bolo vidieť cez okno pri Nevillove posteli. Keby minulej noci o tomto čase vedel, že o dvadsaťštyri hodín sa bude bozkávať s Čcho Čchangovou…

„Dobrú noc,“ zahundral Ron kdesi vpravo.

„Dobrú,“ odvetil Harry.

Možno nabudúce, ak vôbec bude nejaké nabudúce… bude trochu veselšia. Mal ju pozvať na rande, asi to čakala a teraz sa naňho hnevá… alebo leží v posteli a ešte stále plače za Cedricom? Nevedel, čo si má myslieť. Po Hermioninom vysvetlení sa mu to zdalo ešte zložitejšie, nepochopiteľnejšie.

To by nás tu mali učiť – pomyslel si a pretočil sa na bok, ako funguje dievčenský mozog… bolo by to užitočnejšie než veštenie…

Neville v spánku potiahol nosom. Niekde vonku zahúkala sova.

Harrymu sa snívalo, že je v miestnosti, kde sa stretáva DA. Čcho ho obvinila, že ju tam zlákal pod falošnou zámienkou, vraj jej sľúbil stopäťdesiat kartičiek z čokoládových žabiek, ak príde. Harry protestoval… Čcho kričala: „Cedric mi dával kopy kartičiek, pozri!“ A vytiahla ich spod habitu za plnú hrsť a vyhodila do vzduchu. Potom sa zmenila na Hermionu, ktorá povedala: „Ty si jej to naozaj sľúbil, Harry… Myslím, že by si jej namiesto toho mal dať radšej niečo iné… trebárs Blesk?“ No Harry namietal, že nemôže dať Čcho Blesk, lebo ho má Umbridgeová, a okrem toho je to celé absurdné, on prišiel do učebne DA iba povešať nejaké vianočné ozdoby v tvare Dobbyho hlavy…

Sen sa zmenil…

Cítil, že telo má hladké, mocné a pružné. Kĺzal sa pomedzi ligotavé kovové tyče, po tmavom, studenom kameni… Bol na dlážke, kĺzal sa po bruchu… bola tma, a predsa videl, ako sa okolo neho v čudných kmitajúcich farbách ligocú predmety – otáčal hlavu… chodba bola na prvý pohľad prázdna… ale nie – nejaký muž sedel na zemi pred ním, brada mu spadla na prsia, jeho obrysy v tme slabo svietili…

Harry vystrčil jazyk… oňuchával vôňu toho muža vo vzduchu… bol živý, ale driemal… sedel pred dverami na konci chodby…

Harry zatúžil toho muža uhryznúť… ale ovládol to nutkanie… má dôležitejšiu prácu…

No ten muž sa pohol… keď vyskočil, z nôh sa mu zošmykol striebristý plášť a Harry videl, ako sa jeho chvejúca sa rozmazaná silueta týči nad ním, videl, ako spoza opaska vytiahol prútik… nemal na výber… zdvihol sa zo zeme a zaútočil raz, dva razy, tri razy. Zaboril tesáky hlboko do mužovho tela, cítil, ako mu v čeľusti pukajú jeho rebrá, cítil, ako vystrekla teplá krv…

Muž kričal od bolesti… potom zmĺkol… odkvicol pri stene a na zem striekala krv…

Čelo ho strašne bolelo… bolelo tak, akoby mu chcelo prasknúť…

„Harry! HARRY!“

Otvoril oči. Každú čiastočku tela mu pokrýval ľadový pot, prikrývky boli zamotané okolo neho ako zvieracia kazajka, a mal pocit, akoby mu na čelo priložili dobiela rozžeravený kutáč.

„Harry!“

Skláňal sa nad ním Ron a vyzeral mimoriadne vyľakane. Pri nohách postele stáli ďalšie postavy. Harry si zvieral hlavu rukami, bolesť ho oslepovala… pretočil sa ponad okraj postele a zvracal.

„Je vážne chorý,“ ozval sa vystrašený hlas. „Nemali by niekoho zavolať?“

„Harry! Harry!“