Harry Potter a Fénixov rád

„Pán profesor, Pottera trápila… nočná mora,“ vysvetľovala profesorka McGonagallová. „Hovorí, že…“

„To nebola nočná mora,“ rýchlo jej skočil do reči Harry.

Profesorka McGonagallová sa trocha zamračene obzrela.

„Tak dobre, Potter, povedzte to pánu riaditeľovi sám.“

„Ja… spal som…“ začal Harry a aj napriek hrôze a zúfalej snahe, aby ho Dumbledore pochopil, trochu ho podráždilo, že riaditeľ naňho nehľadí, ale skúma si prepletené prsty. „Ale nebol to obyčajný sen… bol skutočný… videl som, ako sa to stalo…“ Zhlboka sa nadýchol. „Ronovho otca – pána Weasleyho – napadol obrovský had.“

Tie slová akoby sa vo vzduchu ozývali a zneli trochu absurdne, ba komicky. Chvíľu bolo ticho, Dumbledore sa oprel a zamyslene hľadel do stropu. Ron pozrel z Harryho na Dumbledora, biely ako stena a šokovaný.

„Ako si to videl?“ potichu sa spýtal Dumbledore, stále nehľadiac na Harryho.

„No… ja neviem,“ reagoval Harry dosť nahnevane – čo na tom záleží? „Asi v hlave…“

„Nepochopil si ma,“ vravel Dumbledore rovnako pokojne. „Myslel som… spomenieš si, kde si sa nachádzal v čase útoku? Stál si vedľa obete alebo si tú scénu sledoval zvrchu?“

Bola to taká nezvyčajná otázka, že Harry vyvalil oči na Dumbledora. Ako keby vedel…

„Bol som ten had,“ priznal sa. „Videl som to z pohľadu toho hada.“

Chvíľu nikto nepovedal nič, potom sa Dumbledore, teraz už s pohľadom upretým na stále bledého Rona, spýtal iným, prenikavejším hlasom. „Je Artur vážne zranený?“

„Áno,“ dôrazne potvrdil Harry – prečo všetci chápu tak pomaly, neuvedomujú si, ako veľmi človek krváca, keď sa mu do boku zabodnú také dlhé zubiská? A prečo nemôže Dumbledore prejaviť aspoň toľko zdvorilosti, aby naňho pozrel?

No Dumbledore vstal tak rýchlo, až Harry nadskočil, a oslovil dva zo starých portrétov zavesených takmer pod stropom. „Everard,“ oslovil ho rázne. „Aj ty, Dilys!“

Čarodejník so žltkastou tvárou a krátkou čiernou ofinou i staršia čarodejnica s dlhými striebristými lokňami v ráme vedľa neho, akoby ponorení v hlbokom spánku, ihneď otvorili oči.

„Počúvali ste?“ spýtal sa Dumbledore.

Čarodejník prikývol a čarodejnica povedala: „Pravdaže.“

„Ten muž má červené vlasy a okuliare,“ dodal Dumbledore. „Everard, ihneď vyhlás poplach a postaraj sa, aby ho našli správni ľudia…“

Obaja prikývli a zmizli, ale nevynorili sa v susedných obrazoch (ako sa to zvyčajne stávalo v Rokforte). V jednom ráme zostal iba tmavý záves v pozadí, v druhom pekné kožené kreslo. Harry si všimol, že hoci riaditelia a riaditeľky na stenách doteraz naozaj presvedčivo chrápali, mnohí sem-tam ukradomky nadvihli viečko a on odrazu pochopil, kto sa tu rozprával, keď zaklopali.

„Everard a Dilys patrili k najslávnejším riaditeľom Rokfortu,“ vysvetľoval Dumbledore, obišiel Harryho, Rona a profesorku McGonagallovú, a podišiel k prekrásnemu spiacemu vtákovi na bidle pri dverách. „Boli takí uznávaní, že ich portréty visia aj v iných dôležitých čarodejníckych inštitúciách. Pretože sa môžu voľne pohybovať medzi svojimi portrétmi, môžu nám povedať, čo sa deje inde…“

„Ale pán Weasley môže byť hocikde!“ namietal Harry.

„Sadnite si, prosím, všetci traja,“ vyzval ich Dumbledore, ako keby Harry nebol nič povedal. „Možno potrvá niekoľko minút, kým sa Everard a Dilys vrátia. Pani profesorka, mohli by ste sa postarať o stoličky?“

Profesorka McGonagallová vytiahla z vrecka županu prútik a mávla ním. Sčista-jasna sa tam zjavili tri stoličky, s rovnými chrbtami a drevené, celkom iné ako pohodlné čalúnené kreslá, ktoré vyčaril Dumbledore na Harryho výsluchu. Harry si sadol a ponad plece sledoval Dumbledora, ako jedným prstom hladká Félixov chochol. Fénix sa ihneď zobudil. Vysoko zdvihol krásnu hlavu a jasnými tmavými očami sledoval Dumbledora.

„Varuj nás,“ tichučko prikázal vtákovi Dumbledore.

Zablyslo sa a vták zmizol.

Dumbledore teraz zložil jeden z krehkých strieborných prístrojov, o ktorých Harry nemal ani potuchy, na čo sa používajú. Preniesol ho na stôl, sadol si oproti a jemne po ňom poklopkal končekom prútika.

Prístroj zacengal a ožil rytmickým štrngotom. Z maličkej striebornej rúrky navrchu vyletúvali obláčiky svetlozeleného dymu. Dumbledore ich pozorne sledoval a mračil sa. Po chvíľke sa obláčiky zmenili na rovnomerný prúd dymu, ten rástol a krútil sa vo vzduchu… z jeho konca vyrástla hadia hlava a dokorán rozďavovala papuľu. Harryho zaujímalo, či prístroj potvrdzuje jeho rozprávanie, nedočkavo pozrel na Dumbledora, či to nejako naznačí, ale ten nezdvihol pohľad.

„Prirodzene, prirodzene,“ mrmlal si Dumbledre sám pre seba, pričom stále pozoroval dym bez najmenšieho náznaku prekvapenia. „Ale v podstate rozdelený?“

Harry otázke vôbec nerozumel. Had z dymu sa však ihneď rozdelil na dva hady a oba sa krútili a vlnili v tme. Zamračený, ale uspokojený Dumbledore znova jemne poklopkal prútikom po prístroji: štrngot redol, až celkom zanikol, a dymové hady bledli, kým sa nerozplynuli v beztvarej hmlovine a nezmizli.