Harry Potter a Fénixov rád

Musí to povedať Ronovi, je veľmi dôležité, aby mu to povedal… Harry sa poloslepý od bolesti zhlboka nadychujúc nadvihol na posteli a ovládal sa, aby zase nedávil.

„Tvoj otec,“ dychčal a hruď sa mu prudko nadvihovala „Tvojho otca napadli…“

„Čo?“ nechápal Ron.

„Tvoj tatko! Pohrýzol ho, je to vážne, všade bola krv…“

„Idem zavolať pomoc,“ ozval sa ten istý vyľakaný hlas a Harry počul kroky bežiace zo spálne.

„Harry, kamarát,“ neisto prehovoril Ron, „ty… to sa ti iba snívalo…“

„Nie!“ zúrivo trval na svojom Harry a bolo životne dôležité, aby to Ron pochopil. „To nebol sen… nebol to obyčajný sen… Bol som tam, videl som to… ja som to urobil…“

Počul, že Seamus a Dean si niečo hovoria, ale bolo mu to jedno. Bolesť v čele trochu poľavila, hoci sa stále potil a horúčkovite sa triasol. Znovu ho naplo a Ron odskočil.

„Harry, je ti zle,“ povedal trasľavo, „Neville išiel po pomoc.“

„Nič mi nie je!“ dusil sa Harry, utieral si ústa pyžamou a neovládateľne sa triasol. „Mne nič nie je, to o tvojho tatka sa treba báť… musíme zistiť, kde je… silno krváca – ja som bol… bol to obrovský had.“

Pokúsil sa vstať z postele, ale Ron ho vtisol naspäť, Dean a Seamus si stále niekde blízko šepkali. Či prešla jedna minúta, alebo desať, to Harry nevedel, len tam sedel, triasol sa a cítil, ako mu bolesť v jazve veľmi pomaly ustupuje… potom počul náhlivé kroky a znova Nevillov hlas.

„Tamto, pani profesorka.“

Do spálne rýchlo vošla profesorka McGonagallová v kockovanom župane, okuliare na kostnatom nose jej sedeli nakrivo.

„Čo je, Potter? Kde vás to bolí?“

Nikdy sa tak nepotešil, že ju vidí. Teraz potreboval práve a Fénixovho rádu, nie niekoho, kto by okolo neho narobí rozruch a predpísal mu nejaký zbytočný elixír.

„Ide o Ronovho otca,“ povedal a znova si sadol. „Napadol ho had a je to vážne, videl som, ako sa to stalo.“

„Ako to myslíte, že ste to videli?“ profesorka McGonagallová zvraštila obočie.

„Neviem, spal som… a potom som bol tam…“

„Chcete povedať, že sa vám to snívalo?“

„Nie!“ nahnevane zvolal Harry. Nikto mu neporozumie? „Najprv sa mi snívalo o niečom úplne inom, nejaká hlúposť… a potom sa to prerušilo. Bolo to skutočné, nepredstavoval som si to. Pán Weasley zaspal na dlážke a zaútočil naňho obrovský had, bolo tam plno krvi, spadol, niekto ho musí nájsť, kde je…“

Profesorka McGonagallová naňho hľadela cez posunuté okuliare, akoby zdesená tým, čo vidí.

„Neklamem a nie som blázon!“ presviedčal ju Harry a skoro kričal. „Hovorím vám, že som videl, čo sa stalo!“

„Verím vám, Potter,“ stručne povedala profesorka McGonagallová. „Oblečte si župan… ideme k riaditeľovi.“

22 Nemocnica Svätého Munga pre čarovné choroby a zranenia

Harrymu tak odľahlo, že ho profesorka McGonagallová berie vážne, že bez váhania ihneď vyskočil z postele obliekol si župan a nasadil okuliare.

„Weasley, vy by ste mali ísť tiež,“ požiadala profesorka Rona.

Popri mĺkvych postavách Nevilla, Deana a Seamusa nasledovali profesorku McGonagallovú, vyšli zo spálne, zišli točitým schodiskom do klubovne, cez dieru za obrazom Tučnej panej a po chodbe zaliatej mesačným svitom. Harry mal pocit, že jeho panika sa každú chvíľu prevalí, najradšej by bol bežal, volal na Dumbledora. Kým si oni takto pokojne kráčajú, pán Weasley vykrváca. A čo ak tie zuby boli jedovaté (Harry sa veľmi usiloval, aby na ne nemyslel ako na svoje zuby)?

Prešli popri pani Norrisovej, ktorá na nich uprela svoje lampášovité oči a slabo zaprskala, ale profesorka McGonagallová ju zahnala: „Šic!“ Pani Norrisová sa stratila v tme a o chvíľu už zastali pred kamennou príšerou, strážkyňou vchodu do Dumbledorovej pracovne.

„Šumivá bzučalka,“ vyslovila heslo profesorka McGonagallová.

Príšera ožila a odskočila nabok, stena za ňou sa roztvorila a odhalila pohyblivé kamenné schodisko, ktoré neprestajne stúpalo nahor ako špirálový eskalátor. Všetci traja naskočili na schody, stena sa za nimi s buchnutím zatvorila a v malých kruhoch sa posúvali čoraz vyššie, až sa doviezli k vysokolešteným dubovým dverám s mosadzným klopadlom v tvare grifona.

Hoci bolo dávno po polnoci, z miestnosti sa ozývali hlasy, hurhaj. Znelo to, akoby tam mal Dumbledore najmenej tucet hostí.

Profesorka McGonagallová tri razy zaklopala grifonom a hlasy ihneď utíchli, akoby ich niekto vypol. Dvere sa otvorili a profesorka zaviedla Rona a Harryho dnu.

V miestnosti bolo prítmie, zvláštne strieborné prístroje na stoloch boli tiché a nehybné, nebzučali a nedymili ako zvyčajne. Portréty starých riaditeľov a riaditeliek v rámoch na stenách spali. Na bidle za dverami s hlavou pod krídlom driemal nádherný červeno-zlatý vták veľký ako labuť.

„Á, to ste vy, pani profesorka… a… á…“

Dumbledore sedel za stolom na stoličke s vysokým operadlom, naklonil sa dopredu do kruhu svetla zo sviečky osvetľujúcej papiere pred ním. Mal na sebe nádherne vyšívaný fialovo-zlatý župan a pod ním snehobielu nočnú košeľu, ale vyzeral celkom čulo a jeho prenikavé svetlomodré oči uprene hľadeli na profesorku McGonagallovú.