Harry Potter a Fénixov rád

„Ach áno,“ povedal Hagrid a nervózne pokukoval na Umbridgovej blok, ale statočne pokračoval. „Áno, chcel som povedať, jako som prišiel k tomu stádu. Takže, začali s jedným samcom a piatimi samicami. Tento tu,“ potľapkal koňa, čo prišiel prvý, „sa volá Tenebrus, je to môj obľúbenec, on sa prvý narodil v Zakázanom lese…“

„Uvedomujete si,“ nahlas ho prerušila profesorka Umbridgeová, „že Ministerstvo mágie klasifikovalo testraly ako nebezpečné?“

Harryho srdce akoby zovrela kamenná obruč, ale Hagrid sa iba zasmial.

„Testraly nie sú nebezpečné. No dobre, môžu vás pohrýzť, keď ich naozaj nahneváte…“

„Prejavuje… znaky… radosti… pri… predstave… násilia,“ hundrala si Umbridgeová a znova zapisovala do bloku.

„Ale… no tak!“ zvolal Hagrid a teraz už vyzeral naozaj znepokojene. „Šmária, aj pes vás pohryzie, keď ho dráždite, nie? Testraly majú zlú povesť iba pre tú súvislosť so smrťou – ľudia ich považovali za zlé znamenia, šak? Skrátka to nechápali.“

Umbridgeová mlčala, dopísala si poslednú poznámku, potom pozrela na Hagrida a znovu veľmi nahlas a pomaly povedala: „Prosím, pokračujte vo vyučovaní ako zvyčajne. Ja sa poprechádzam,“ naznačila, akože chodí (Malfoy a Pansy Parkinsonová pri tom dostali tichý záchvat smiechu), „pomedzi študentov,“ ukazovala na jednotlivých študentov, „a budem im klásť otázky,“ ukázala si na ústa a naznačila, že rozpráva.

Hagrid vyvaľoval na ňu oči a vôbec nechápal, prečo sa správa tak, akoby on normálnej angličtine nerozumel. Hermione už od zlosti tiekli slzy.

„Ty bosorka, ty zlá bosorka!“ šepkala, keď Umbridgeová sa posunula k Pansy Parkinsonovej. „Viem, čo robíš, ty odporná, zvrátená, zlomyseľná…“

„Eh… no skrátka,“ Hagrid sa očividne veľmi usiloval znovu rozbehnúť hodinu, „takže testraly. Áno. No majú veľmi dobré…“

„Rozumiete prednáške profesora Hagrida?“ hlasito sa Umbridgeová spýtala Pansy Parkinsonovej.

Tak ako Hermiona aj Pansy mala v očiach slzy, ale boli to slzy od smiechu a jej odpoveď bola skoro nezrozumiteľná, ledva potláčala smiech.

„Nie… lebo… no… väčšinou je to len také chrochtanie…“

Umbridgeová si čmárala do bloku. Nedoudieraný kúsok Hagridovej tváre sa začervenal, ale snažil sa tváriť, akoby Pansinu odpoveď nepočul.

„Eh… áno… tak to dobré na testraloch. Keď sú skrotené, ako tieto tu, nikdy sa s nimi nestratíte. Majú ohromný zmysel pre orientáciu, stačí im povedať, kam chcete ísť…“

„Za predpokladu, že vám rozumejú, samozrejme,“ zavolal Malfoy a Pansy Parkinsonová dostala nový záchvat smiechu.

Profesorka Umbridgeová sa na nich zhovievavo usmiala a potom sa obrátila k Nevillovi.

„Takže vy vidíte testraly, Longbottom, všakže?“

Neville prikývol.

„Koho ste videli zomrieť?“ spýtala sa necitlivo.

„Starého… starého otca,“ odpovedal Neville.

„A čo si o nich myslíte?“ mávla tučnou rukou na kone, ktoré už medzitým ohlodali veľkú časť kravy na kosť.

„No,“ Neville nervózne pozrel na Hagrida. „No… sú okej…“

„Študenti… sú… zastrašení… a… nepriznajú… že… sa… boja,“ hundrala si Umbridgeová a čmárala ďalšiu poznámku.

„Nie!“ rozčúlene zvolal Neville. „Ja sa ich nebojím!“

„To je v poriadku,“ kývla Umbridgeová a potľapkala Nevilla po pleci s úsmevom, ktorý mal byť zrejme chápavý, hoci Harrymu pripadal ako úškľabok. „Tak, profesor Hagrid,“ znova sa otočila k nemu a rozprávala nahlas a pomaly: „Myslím, že som u vás videla dosť. Výsledky mojej inšpekcie,“ ukázala na blok, „dostanete,“ naznačila, akoby niečo brala zo zápisníka, „do desať dní.“ Vytrčila desať krátkych tučných prstov a potom so širokým úsmevom spod zeleného klobúka, pri ktorom ešte väčšmi pripomínala žabu, rýchlo od nich odchádzala, pričom Malfoy a Pansy Parkinsonová sa dusili smiechom, Hermiona sa doslova triasla od zlosti a Neville sa tváril zmätene a rozčúlene.

„Tá odporná klamárska zvrátená stará príšera!“ hrmela Hermiona o pol hodiny neskôr, keď sa vracali k hradu cez chodbičky, ktoré si predtým vyšliapali v snehu. „Vidíte, o čo jej ide? Zase tá jej teória o krížencoch – chce urobiť z Hagrida akéhosi obmedzeného trolla len preto, že jeho matka bola obryňa – a nebolo to fér, lebo to naozaj nebola zlá hodina, dobre, keby to boli tryskochvosté škroty, tak nepoviem, ale testraly sú fajn. Na Hagrida sú naozaj dobré!“

„Umbridgeová tvrdí, že sú nebezpečné,“ povedal Ron.

„Je to tak, ako hovorí Hagrid, vedia sa o seba postarať samy,“ netrpezlivo poznamenala Hermiona, „a myslím, že taký učiteľ, ako je Grumplová, by nám ich ukázal až pred skúškami na MLOK, ale dobre, sú veľmi zaujímavé. Už tým, že niektorí ľudia ich vidia, a niektorí nie! Keby som ich tak videla.“

„Naozaj to chceš?“ potichu sa jej spýtal Harry.

Odrazu sa zatvárila zdesene.

„Och, Harry… mrzí ma to… nie, samozrejme, že nie… povedala som hlúposť.“

„To nič, netráp sa preto,“ chlácholil ju.

„Som prekvapený, že ich vidia toľkí,“ povedal Ron. „Až traja z triedy…“