Harry Potter a Kameň mudrcov

Harrymu skočila metla do ruky hneď na prvý raz, no bol jedným z mála, ktorým sa to podarilo. Herirmione Grangerovej sa metla len pregúlila na zemi a Nevillova sa ani nepohla. Možno metly, tak ako kone, vycítia, keď sa ich človek bojí, pomyslel si Harry. Neville svojím trasľavým hlasom dával totiž až príliš jasne najavo, že chce ostať oboma nohami na zemi.

Madam Hoochová im predviedla, ako vysadnúť na metlu tak, aby sa im rúčka nevyšmykla, a potom chodila pomedzi nich a ukazovala im správne držanie metly. Harry s Ronom sa potešili, keď povedala Malfoyovi, že mal celé roky zlý úchop.

„Tak, a keď zapískam, odrazíte sa poriadne od zeme,“ prikázala madam Hoochová. „Držte metly rovno, vzneste sa jeden-dva metre, potom sa mierne nakloňte dopredu a klesnite na zem. Takže pozor – tri – dva...“

Neville, ktorý sa hrozne bál, že zostane na zemi, sa odrazil z celej sily ešte skôr, ako sa pery madam Hoochovej dotkli píšťalky.

„Naspäť, chlapče!“ zvolala, no Neville stúpal rovno hore ako štupeľ vystrelený z flaše – päť metrov – desať metrov. Harry videl jeho vystrašenú tvár, bielu sťa krieda, ako zúfalo hľadí na vzďaľujúcu sa zem, všimol si, že ťažko dýcha, odrazu sa zošuchol nabok a...

PLESK. Neville žuchol na brucho do trávy, len to tak zaprašťalo. Metla stúpala vyššie a vyššie, lenivo zamierila k Zakázanému lesu a zmizla z dohľadu.

Madam Hoochová sa skláňala nad Nevillom a bola rovnako biela ako on.

„Zlomené zápästie,“ počul Harry. „Tak poď, chlapče – nie je to nič vážne, vstávaj.“

Otočila sa ku zvyšku triedy.

„Odvediem tohto chlapca do nemocničného krídla, a kým sa nevrátim, nik z vás sa ani nepohne! Nechajte metly tam, kde sú, lebo v opačnom prípade poletíte z Rokfortu skôr, než vyslovíte ,metlobal.‘ Poď, srdiečko.“

Uslzený Neville si držal zápästie a odkríval s madam Hoochovou, ktorá ho držala okolo pliec.

Ešte ani poriadne neodišli a Malfoy vybuchol do smiechu.

„Videli ste, ako sa to poleno ksichtilo?“

Ostatní zo Slizolinu sa k nemu pridali.

„Buď ticho, Malfoy,“ zahriakla ho Parvati Patilová.

„Ááá, tak tebe je chudáčika Longbottoma ľúto?“ povedala posmešne Pansy Parkinsonová, dievča hrubých spôsobov zo Slizolinu. „To by som si nebola myslela, Parvati, že sa ti páčia malí tuční usmrkanci.“

„Aha!“ vykríkol Malfoy, vybehol dopredu a zodvihol čosi z trávy. „To je tá blbosť, čo Longbottomovi poslala jeho babka.“

Zdvihol Nezabudal proti slnku a ten sa mu leskol v dlani.

„Daj mi to, Malfoy,“ povedal Harry dôrazne. Všetci zmĺkli.

Malfoy sa uškrnul.

„Odložím to niekam, kde to Longbottom ľahko nájde – čo takto – na strom?“

„Daj to sem!“ zvolal Harry, Malfoy však nasadol na metlu a vzlietol. Naozaj neklamal, lietal veľmi dobre. Balansoval na úrovni najvyšších konárov duba a zakričal: „Poď si ju vziať, Potter!“

Harry schmatol svoju metlu.

„Nie!“ vykríkla Hermiona Grangerová. „Madam Hoochová povedala, že sa nemáme ani pohnúť – kvôli tebe budeme mať z toho všetci zle.“

Harry si ju však nevšímal. Cítil, ako mu krv hučí v sluchách. Vysadol na metlu, prudko sa odrazil od zeme a letel. Vzduch mu svišťal vo vlasoch a plášť mu vial za chrbtom – srdce mu od radosti takmer z hrude vyskočilo, keď si uvedomil, že dokáže niečo, čo sa nikdy neučil – bolo to také ľahké a také úžasné. Namieril rúčku metly viac dohora, aby letel ešte vyššie, a zdola začul piskot a výskanie dievčat a obdivný výkrik Rona.

Prudko metlu obrátil a zastal vo vzduchu zoči-voči Malfoyovi. Malfoy sa tváril prekvapene.

„Daj to sem,“ zakričal Harry, „lebo ťa zhodím z metly!“

„Čo nepovieš,“ odvrkol Malfoy a pokúsil sa o posmešný úškrn, no bolo na ňom vidno, že mu nie je všetko jedno.

Harry sám netušil ako, ale vedel, čo má robiť. Naklonil sa dopredu, zovrel pevne oboma rukami rúčku metly a vyrazil proti Malfoyovi sťa oštep. Malfoy len-len že sa stihol uhnúť. Harry urobil čelom vzad a zostal s metlou visieť na mieste. Niekoľko spolužiakov dolu pod ním mu zatlieskalo.

„Tu ti veru nepomôže ani Crabbe, ani Goyle,“ zakričal Harry na Malfoya.

„Tak si ju chyť, ak to dokážeš!“ zakričal Malfoy, vyhodil guľu vysoko nad hlavu a sám zamieril na zem.

Harry videl sťa v spomalenom filme, ako guľa stúpa nahor, potom zastane a začne klesať. Naklonil sa dopredu, rúčkou metly zamieril nadol – a vzápätí v ostrom páde naberal rýchlosť a rútil sa za guľou – vietor mu pískal okolo uší, miešal sa s výkrikmi prizerajúcich sa spolužiakov – natiahol ruku – a pol metra nad zemou ju chytil práve včas, aby stihol metlu vyrovnať. Zvierajúc Nezabudal pevne v dlani, opatrne zostúpil do trávy.

„HARRY POTTER!“

Náhle sa ho zmocnila úzkosť. Blížila sa k nim profesorka McGonagallová. Cítil, ako sa mu roztriasli kolená.

„Nikdy – za celý čas, čo učím na Rokforte...“

Profesorka McGonagallová od rozčúlenia nemohla ani hovoriť a okuliare sa jej zlovestne blýskali. „... ako ste sa opovážili – mohli ste si zlomiť väzy...“

„On za to nemôže, pani profesorka...“

„Mlčte, slečna Patilová...“

„Ale Malfoy...“

„To stačilo, pán Weasley. Potter, poďte so mnou.“