Harry Potter a Kameň mudrcov

„Keď si na zemi a máš po boku tie dve chudorľavé cintľavky, si oveľa odvážnejší,“ povedal Harry nebojácne. Crabbe a Goyle boli síce všetko iné, len nie chudorľavé cintľavky, no keďže za Profesorským stolom sedeli všetci učitelia, nemohli robiť nič iné, iba škaredo zazerať a praskať si hánky na rukách.

„Dokážem si to s tebou vybaviť aj sám,“ povedal Malfoy. „Dnes v noci, ak chceš. Čarodejnícky súboj. Len prútiky – bez dotyku. Je ti niečo? Zrejme si nikdy nepočul o čarodejníckom dueli, čo?“

„Jasné, že počul,“ vyskočil Ron. „Som jeho sekundant a tvoj je kto?“

Malfoy sa zahľadel na Crabba a Goyla a chvíľu si ich premeriaval.

„Crabbe,“ povedal napokon. „O polnoci, môže byť? Stretneme sa v Sieni slávy, tá sa nikdy nezamyká.“

Keď Malfoy odišiel, Ron s Harrym sa pozreli jeden na druhého.

„Čo je to čarodejnícky súboj?“ opýtal sa Harry. „A čo to znamená, že si môj sekundant?“

„No, že ťa zastúpim, keď zomrieš,“ povedal Ron len tak ledabolo a uprel pohľad na studenú zemiakovú kašu. Ale keď si všimol, ako sa Harry tvári, rýchlo dodal: „Ľudia však väčšinou zomierajú len pri ozajstných súbojoch, so skutočnými čarodejmi, vieš. Vy dvaja s Malfoyom budete na seba maximálne iskriť. Ani jeden z vás nevie natoľko čarovať, aby tomu druhému naozaj ublížil. Zrejme čakal, že odmietneš.“

„A čo ak mávnem prútikom, a nič sa nestane?“

„Tak ho odhodíš a tresneš ho päsťou do nosa,“ navrhol Ron.

„Prepáčte.“

Obaja pozreli tým smerom. Bola to Hermiona Grangerová.

„Vari sa tu človek nemôže ani v pokoji najesť?“ opýtal sa Ron.

Hermiona si ho nevšímala a obrátila sa na Harryho.

„Nemohla som nepočuť, o čom ste sa s Malfoyom rozprávali...“

„Ale mohla,“ zašomral Ron.

„...nesmiete sa túlať v noci po škole, ak vás chytia – čo vás určite chytia – príde Chrabromil o ďalšie body. Je to od vás veľmi sebecké.“

„Ty sa radšej nestaraj do toho, do čoho ťa nič,“ odrovnal ju Harry.

„Zbohom,“ povedal Ron.

No pravdu povediac, nie je to bohvieaké úspešné zavŕšenie dňa, pomyslel si Harry, keď ležal horeznačky v posteli a počúval, ako Dean a Seamus spokojne odfukujú (Neville sa ešte stále nevrátil z nemocničného krídla). Ron mu celý večer dával rady typu: „Ak sa ťa pokúsi zakliať, radšej sa vzdaj, lebo neviem, či si v tom strese spomeniem na protikliatbu.“ Bolo viac než isté, že ich buď Filch, alebo pani Norrisová načapajú, a Harry veľmi dobre vedel, že viacnásobné porušenie školského poriadku v jednom dni sa mu nemusí vyplatiť. Na druhej strane sa mu však v tme ustavične objavovala Malfoyova škodoradostná tvár – a toto bola jedinečná príležitosť, ako sa s ním stretnúť zoči-voči a dať mu na frak. To si predsa nemohol nechať ujsť.

„Pol dvanástej,“ zašepkal napokon Ron, „mali by sme ísť.“

Obliekli si župany, schytili prútiky a vykradli sa z izby, zišli dolu točitým schodišťom do klubovne Chrabromilu. V kozube ešte tlelo zopár uhlíkov a v ich slabom svetle vyzerali kreslá ako pričupené tmavé tiene. Vykročili k otvoru za podobizňou, keď tu sa z kresla pri nich z ničoho nič ozvalo: „Nemôžem uveriť tomu, čo robíte, Harry.“

Rozsvietila sa lampa. Bola to Hermiona Grangerová, na sebe mala ružový župan a mračila sa na nich.

„Dobre ma počúvaj!“ okríkol ju Ron nahnevane. „Už aj choď spať!“

„Mala som to povedať tvojmu bratovi,“ povedala Hermiona: „Percy – je prefekt, ten ti by to určite zatrhol.“

Harry nevedel pochopiť, ako môže byť niekto taký dotieravý.

„Poď,“ vyzval Rona. Odsunul obraz Tučnej panej a obaja preliezli otvorom v stene.

Hermiona sa však rozhodla, že sa tak ľahko nevzdá. Prepchala sa dierou v stene hneď za Ronom a sipela na nich ako rozzúrená hus.

„Na Chrabromile vám vôbec nezáleží, myslíte stále iba na seba, nechcem, aby Slizolin vyhral školský pohár, ale kvôli vám prídeme o všetky body, ktoré som dostala od profesorky McGonagallovej za to, že som na hodinách transfigurácie vedela všetky zaklínadlá.“

„Odpáľ.“

„Dobre, ale ja som vás varovala, spomeňte si na moje slová, keď budete zajtra sedieť vo vlaku smerom domov, pretože vy dvaja ste...“

Čo sú, to sa už nedozvedeli. Hermiona sa zvrtla k podobizni Tučnej panej, že ide naspäť, no hľadela na prázdny obraz. Tučná pani si odskočila niekam na nočnú návštevu a Hermiona zostala vymknutá pred Chrabromilskou vežou.

„Čo mám teraz robiť?“ zapišťala.

„To je tvoj problém,“ povedal Ron. „My musíme ísť, lebo prídeme neskoro.“

Neprišli ešte ani na koniec chodby, keď ich Hermiona dobehla.

„Idem s vami,“ povedala.

„To teda nejdeš.“

„Vari si myslíte, že tu budem stáť a čakať, kým ma Filch načapá? Ak nás chytí všetkých troch, poviem mu pravdu, že som sa vás snažila zadržať, a vy mi to potvrdíte.“

„Teda ty si ale drzá!“ oboril sa na ňu Ron.

„Prestaňte, vy dvaja!“ zahriakol ich Harry. „Niečo som začul. Nejaké ručanie.“

„Pani Norrisová?“ vyhŕkol Ron a žmurkal do tmy.

Nebola to pani Norrisová. Bol to Neville. Ležal schúlený na zemi a tuho spal, no keď k nemu podišli bližšie, strhol sa.

„Vďakabohu, že ste prišli! Som tu už niekoľko hodín, neviem si spomenúť na to nové heslo a nemôžem sa dostať na intrák.“