Harry Potter a Kameň mudrcov

Harry si ešte stihol všimnúť víťazoslávne pohľady Malfoya, Crabba a Goyla, a potom už len zúbožene vykročil za profesorkou McGonagallovou smerom k hradu. Teraz ho vyrazia, vedel to. Chcel povedať niečo na svoju obranu, ale akoby stratil hlas. Profesorka McGonagallová rezko kráčala pred ním, ani sa len naňho neobzrela; musel bežať, aby jej vôbec stačil. Tak a má, čo chcel. Nevydržal tu ani dva týždne. O desať minút si bude baliť kufor. Ako sa len budú Dursleyovci tváriť, keď sa objaví vo dverách?

Vyšli hore hlavným schodišťom i vnútorným mramorovým schodišťom a profesorka McGonagallová stále neprehovorila. Prudko rozrážala dvere, hnala sa chodbami a Harry nešťastne klusal za ňou. Zrejme ho vedie k Dumbledorovi. Spomenul si na Hagrida, toho tiež vyhodili, no aspoň mu dovolili robiť správcu a hájnika. Možno by mu mohol pomáhať. Keď si predstavil, že sa bude musieť prizerať, ako sa z Rona a ostatných spolužiakov stávajú čarodejníci, zatiaľ čo on sa bude motať po školských pozemkoch s Hagridovým vrecom na chrbte, až mu tak srdce stislo od ľútosti.

Profesorka McGonagallová zastala pred jednou z učební. Otvorila dvere a nakukla dnu.

„Prepáčte, profesor Flitwick, mohla by som si na chvíľočku požičať Wooda?“

Wooda? Čudoval sa Harry. Že by to bola palica, ktorou ho potrestá?

Ukázalo sa však, že Wood je človek, statný piatak, ktorý vyšiel z Flitwickovej triedy a tváril sa trochu zmätene.

„Poďte za mnou, obaja,“ prikázala im profesorka McGonagallová a spoločne vykročili chodbou, pričom Wood vrhal na Harryho začudovane pohľady.

„Sem.“

Profesorka McGonagallová ukázala na učebňu, v ktorej nebol nik, iba duch Zloduch, ktorý si ich nevšimol, lebo práve písal na tabuľu sprosté slová.

„Zmizni, Zloduch!“ okríkla ho. Duch Zloduch hodil kriedu do misky, tá hlasno cinkla a nadávajúc uletel. Profesorka McGonagallová zabuchla dvere a otočila sa k obom chlapcom.

„Potter, toto je Oliver Wood. Wood – našla som stíhača.“

Woodov nechápavý výraz sa zmenil na radostný.

„To myslíte vážne, pani profesorka?“

„Úplne vážne,“ povedala profesorka McGonagallová radostne. „Ten chlapec má prirodzený talent. V živote som nič také nevidela. Naozaj ste sedeli na metle po prvý raz, Potter?“

Harry mlčky prikývol. Nechápal síce, o čo ide, no nemal pocit, že by ho išli vyhodiť. Pomaly sa mu prestávali aj kolená podlamovať.

„Strmhlav sa spustil dvadsať metrov a chytil tú vecičku tesne nad zemou,“ vysvetľovala profesorka McGonagallová nadšene Woodovi. „A nemá na sebe jediný škrabanec. To nedokázal ani Charlie Weasley.“

Wood sa tváril, akoby sa mu odrazu splnil jeho vytúžený sen.

„Už si niekedy videl hrať metlobal, Potter?“ opýtal sa a hlas sa mu triasol vzrušením.

„Wood je kapitán nášho metlobalového družstva,“ vysvetlila mu profesorka McGonagallová.

„Na stíhača má ideálnu postavu,“ povedal uznanlivo Wood a chodil okolo Harryho, nespúšťajúc z neho zrak. „Ľahký – rýchly – musíme mu zohnať nejakú slušnú metlu, pani profesorka – Nimbus 2000 alebo Ometlo 7.“

„Porozprávam sa s profesorom Dumbledorom, či by sme mohli v jeho prípade porušiť pravidlo, že prváci nesmú hrať zápasy. Musíme urobiť všetko pre to, aby sme mali lepšie družstvo ako minulý rok. Potom, čo nás Slizolin v tom poslednom zápase tak prevalcoval, som sa Severusovi Snapovi niekoľko týždňov hanbila pozrieť do očí...“

Profesorka McGonagallová sa ponad sklá okuliarov prísne zahľadela na Harryho.

„Dúfam, že budete poriadne trénovať, Potter, lebo v opačnom prípade by som vás predsa len musela potrestať.“

Odrazu sa však usmiala.

„Váš otec by bol na vás hrdý,“ povedala. „Bol totiž vynikajúcim metlobalistom.“

„Ty žartuješ.“

Večerali. Harry práve vyrozprával Ronovi, čo sa stalo potom, ako odišiel s profesorkou McGonagallovou. Ron si práve chcel dať do úst kus mäsa s omáčkou, no celkom na to zabudol.

„Máš robiť stíhača?“ čudoval sa. „Prváci predsa nikdy – to budeš najmladší hráč za posledných...“

„...sto rokov,“ pomohol mu Harry a hádzal do seba zemiaky. Po tom náročnom popoludní veru riadne vyhladol. „Wood mi to povedal.“

Rona to úplne vyviedlo z miery, neveriac vlastným ušiam zízal na Harryho s otvorenými ústami.

„Na budúci týždeň začnem trénovať,“ pokračoval Harry. „Len o tom, prosím ťa, nikomu nehovor, Wood chce, aby to bolo prekvapenie.“

V tej chvíli vošli do siene Fred a George Weasleyovci, pohľadom našli Harryho a zamierili rovno k nemu.

„Si chlapík,“ povedal George potichu. „Wood nám to už povedal. Aj my sme v družstve – sme triafači.“

„Tento rok musíme ten metlobalový pohár vyhrať,“ dodal Fred. „Nevyhrali sme odvtedy, čo Charlie odišiel, no tento rok budeme mať skvelé družstvo. Musíš byť fakt dobrý, Potter, Wood takmer skákal od radosti, keď nám to hovoril.“

„Ale už musíme ísť, Lee Jordan tvrdí, že našiel nový tajný východ zo školy.“

„Určite je to ten za sochou Gregora Podlízavého, ktorý sme objavili už ako prváci. Tak zatiaľ ahojte.“

Ešte ani dobre neodišli a objavil sa ktosi oveľa menej vítaný: Malfoy, v sprievode Crabba a Goyla.

„Tak čo, posledná večera chutí? Kedy ti ide vlak k muklom?“