Harry Potter a Polovičný princ

Nejaký malý strapatý muž v jednoduchom čiernom habite vstal a podišiel k Dumbledorovmu telu. Harry nepočul, čo hovorí. Ponad stovky hláv k nemu dolietali iba jednotlivé slová. „Vznešenosť ducha… intelektuálny prínos… veľkosť srdca…“ To veľa neznamenalo. To malo málo spoločné s Dumbledorom, akého Harry poznal. Odrazu si spomenul na niektoré Dumbledorove slová: trkvas, odpad, tučko a znova musel potlačiť úsmev… čo je to s ním?

Vľavo od neho sa ozvalo tiché šplechnutie a videl, že vodní ľudia sa vynorili a tiež počúvajú. Spomenul si, ako Dumbledore pred dvoma rokmi čupel pri vode, dosť blízko miesta, kde teraz Harry sedel, a rozprával sa s náčelníčkou vodných ľudí ich rečou. Harry sa čudoval, kde sa ju Dumbledore naučil. Bolo toho tak veľa, čo sa ho nikdy nespýtal, toľko, čo mu mal povedať…

A vtedy, bez varovania ho premohla tá strašná pravda, oveľa úplnejšie a nepopierateľnejšie než doteraz. Dumbledore je mŕtvy, niet ho… Harry zvieral v ruke studený medailón tak tuho, až ho to bolelo, ale neubránil sa horúcim slzám, ktoré mu tiekli, odvrátil sa od Ginny a ostatných a hľadel na jazero k lesu, kým malý muž monotónne pokračoval… Medzi stromami sa niečo hýbalo. Aj kentauri prišli zložiť Dumbledorovi poklonu. Nevyšli z lesa, ale Harry videl, ako tam nehybne stoja napoly skrytí v tieni, sledujú čarodejníkov a po bokoch im visia luky. Harry si spomenul na svoju prvú strašnú cestu do lesa, keď sa prvý raz stretol s tou hroznou vecou, ktorá vtedy bola Voldemortom, ako stál pred ním, a ako sa potom s Dumbledorom rozprávali o tom, že sa oplatí bojovať aj zdanlivo stratený boj. Dumbledore povedal, že je dôležité bojovať a neprestať, bojovať ďalej, lebo iba tak sa možno ubrániť zlu, hoci ho nemožno celkom zničiť…

A ako tam Harry sedel pod horúcim slnkom, celkom jasne videl, ako sa jeden za druhým ľudia, ktorým na ňom záležalo, postavili pred neho – jeho matka, otec, krstný otec a nakoniec Dumbledore, všetci odhodlaní ho chrániť, no teraz sa to skončilo. Už nikomu nemôže dovoliť, aby sa postavil medzi neho a Voldemorta, musí sa navždy vzdať ilúzie, ktorú mal stratiť už ako jednoročný, že ochrana rodičovského náručia znamená, že mu nič nemôže ublížiť. Z tejto nočnej mory sa nemôže zobudiť, nikto mu v tme utešujúco nezašepká, že je v bezpečí, že to všetko bola iba jeho fantázia. Posledný a najväčší z jeho ochrancov zomrel a on je osamelý ako nikdy predtým.

Malý muž v čiernom nakoniec prestal rozprávať a znova si sadol. Harry čakal, že vstane ešte niekto, očakával prejavy, možno ministrov, ale nikto sa nehýbal.

Niekoľko ľudí vykríklo. Okolo Dumbledorovho tela a stola, na ktorom ležal, vzbĺkli jasné biele plamene. Šľahali čoraz vyššie, zakrývali telo. Do vzduchu stúpal biely dym a vytváral zvláštne tvary, na jeden okamih, v ktorom sa Harrymu skoro až zastavilo srdce, videl fénixa radostne letieť k modrej oblohe, no vzápätí oheň zmizol. Na jeho mieste stála biela mramorová hrobka, ukrývajúca Dumbledorovo telo aj stôl, na ktorom ležal.

Ozvali sa ďalšie zdesené výkriky, keď vzduchom preletela spŕška šípov, no dopadli iba neďaleko davu. Harry vedel, že je to posledná pocta kentaurov. Videl ich, ako sa obrátili a zmizli medzi chladnými stromami. Podobne aj vodní ľudia sa ponorili pod hladinu a stratili sa.

Harry pozrel na Ginny, Rona a Hermionu, Ronova tvár bola zvraštená, akoby ho oslepovalo slnko, Hermionina sa leskla od sĺz, no Ginny už neplakala. Hľadela na Harryho rovnako pevným a ohnivým pohľadom ako vtedy, keď ho objala po metlobalovom zápase, v ktorom získali pohár bez neho, a on vedel, že v tej chvíli si dokonale porozumeli, a keď jej povie, čo chce teraz urobiť, ona ho nebude prosiť: „Dávaj si pozor,“ alebo ho odhovárať: „Nerob to,“ ale prijme jeho rozhodnutie, lebo nič menej by od neho ani nečakala. A tak sa pripravoval na to, čo musí povedať, odkedy Dumbledore zomrel.

„Ginny, počúvaj…“ začal veľmi potichu, keď šum rozhovorov okolo nich silnel a ľudia začali vstávať. „Už s tebou nemôžem chodiť. Musíme skončiť so stretaním. Nemôžeme byť spolu.“

S čudne krivým úsmevom mu odpovedala: „Je to pre nejakú hlúpu vznešenú príčinu, však?“

„Tých posledných pár týždňov bolo… ako zo života niekoho iného,“ priznal Harry. „Ale nemôžem… nemôžeme… Teraz musím určité veci robiť sám.“

Neplakala, iba naňho hľadela.

„Voldemort využíva ľudí blízkych jeho nepriateľom. Už raz ťa zneužil ako návnadu a to bolo iba preto, že si sestra môjho najlepšieho priateľa. Pomysli si, v akom by si bola nebezpečenstve, keby sme v tomto pokračovali. Dozvie sa to, zistí to. Pokúsi sa dostať sa ku mne cez teba.“

„A čo ak mi je to jedno?“ energicky vyhlásila Ginny.

„Ale mne to nie je jedno,“ povedal Harry. „Čo myslíš, ako by som sa cítil, keby toto bol tvoj pohreb… a ja by som bol na vine…?“

Odvrátila sa od neho a hľadela na jazero.