Harry Potter a Polovičný princ

„Vlastne som sa ťa nikdy nevzdala,“ povedala. „Naozaj. Vždy som dúfala… Hermiona mi radila, aby som ďalej žila svojím životom, trebárs chodila s niekým iným, trochu sa upokojila, veď som nevládala otvoriť ústa, keď si bol v miestnosti ty, pamätáš sa? A myslela si, že si ma možno skôr všimneš, keď budem sama sebou.“

„Bystré dievča, tá Hermiona,“ pokúsil sa o úsmev Harry. „Len ľutujem, že som ťa nepozval na rande skôr. Mohli sme mať celú večnosť… mesiace… možno roky…“

„Lenže ty si mal priveľa práce so zachraňovaním čarodejníckeho sveta,“ zasmiala sa Ginny. „Nemôžem povedať, že by ma to prekvapilo. Vedela som, že nakoniec sa to stane. Vedela som, že nebudeš šťastný, kým naháňaš Voldemorta. Možno preto ťa mám tak veľmi rada.“

Harry to nevládal počúvať a myslel si, že jeho rozhodnutie nevydrží, keď ostane sedieť vedľa nej. Videl, že Ron drží Hermionu a hladká ju po vlasoch, lebo Hermiona mu vzlyká na pleci, a aj jemu z dlhého nosa kvapkajú slzy. Nešťastný Harry vstal, otočil sa Ginny a Dumbledorovej hrobke chrbtom a odchádzal popri jazere. Bolo oveľa znesiteľnejšie pohybovať sa než sedieť, tak ako bude lepšie čo najskôr pohľadať horcruxy a usmrtiť Voldemorta než čakať…

„Harry!“

Otočil sa. Po brehu k nemu rýchlo krivkal Rufus Scrimgeour, opierajúc sa o paličku.

„Dúfal som, že sa porozprávame… prekážalo by ti, keby som išiel kúsok s tebou?“

„Nie,“ odvetil Harry ľahostajne a znova vykročil.

„Harry, je to hrozná tragédia,“ tlmene vravel Scrimgeour, „ani nevieš, ako to mnou otriaslo, keď som sa to dopočul. Dumbledore bol veľký čarodejník. Mali sme rozpory, ako vieš, ale nikto nevie lepšie než ja…“

„Čo chcete?“ spýtal sa Harry na rovinu.

Scrimgeour sa zatváril nahnevane, ale ako predtým aj teraz rýchlo zmenil výraz tváre a predstieral smutné porozumenie.

„Pravdaže, zdrvilo ťa to,“ povedal. „Viem že ste si boli s Dumbledorom blízki. Myslím, že si možno bol jeho najobľúbenejší žiak. Puto medzi vami dvoma…“

„Čo chcete?“ opakoval Harry a zastal.

Scrimgeour zastal tiež, oprel sa o paličku a hľadel na Harryho, teraz už zlovestne.

„Hovorí sa, že v tú noc, keď zomrel, ste odišli zo školy spolu.“

„Kto to hovorí?“ spýtal sa Harry.

„Niekto znehybnil smrťožrúta na veži po Dumbledorovej smrti. A tam hore boli dve metly. Na ministerstve sa vie, koľko je dva a dva, Harry.“

„To rád počujem,“ ocenil Harry, „ale kam som s Dumbledorom išiel a čo sme robili, to je moja vec. Nechcel, aby o tom niekto vedel.“

„Taká vernosť je, pravdaže, obdivuhodná,“ odpovedal Scrimgeour, ktorý len horko-ťažko ovládal svoj hnev, „ale Dumbledora už niet, Harry. Odišiel.“

„Odíde zo školy, až keď mu tu nikto nezostane verný,“ vyhlásil Harry a napriek všetkému sa usmial.

„Drahý chlapče… ani Dumbledore sa nemôže vrátiť z…“

„Ja nehovorím, že sa môže vrátiť. To by ste nepochopili. Ale ja vám nemám čo povedať.“

Scrimgeour váhal, no potom delikátnym tónom, ako sa domnieval, hovoril: „Ministerstvo ti môže ponúknuť akúkoľvek ochranu, Harry, veď vieš. S radosťou ti pridelím do služieb pár, aurorov…“

Harry sa zasmial.

„Voldemort ma chce zabiť sám a aurori ho v tom nezastavia. Takže ďakujem za ponuku, ale nie.“

„Teda,“ chladným hlasom pokračoval Scrimgeour, „moja žiadosť z Vianoc…“

„Aká žiadosť? Ach, chceli ste, aby som svetu rozhlásil, akú skvelú prácu robíte, výmenou za…“

„… za pozdvihnutie všeobecnej morálky!“ zdôraznil Scrimgeour.

Harry chvíľu naňho hľadel.

„Už ste prepustili Stana Shunpika?“

Scrimgeourova tvár zrazu nadobudla nepekný, skoro fialový odtieň pripomínajúci strýka Vernona.

„Vidím, že si…“

„Dumbledorov človek skrz-naskrz,“ dopovedal Harry. „Správne.“

Scrimgeour sa ešte chvíľu naňho mračil, potom sa otočil a bez ďalších slov krivkal preč. Harry videl, ako Percy a ostatní členovia delegácie naňho čakajú, pričom sa nervózne obzerajú za vzlykajúcim Hagridom a Grawpom, ktorí zostali sedieť. Ron s Hermionou sa ponáhľali k Harrymu a cestou míňali Scrimgeoura, ktorý šiel opačným smerom. Harry sa otočil a pomaly kráčal ďalej tak, aby ho mohli dohoniť, čo sa im napokon podarilo v tieni buka, pod ktorým sedávali v šťastnejších chvíľach.

„Čo chcel Scrimgeour?“ zašepkala Hermiona.

„To isté čo na Vianoce,“ pokrčil plecami Harry. „Chcel, aby som mu poskytol dôverné informácie o Dumbledorovi a stal sa novým ministerským reklamným maskotom.“

Zdalo sa, že Ron chvíľu bojuje sám so sebou, a potom nahlas povedal Hermione: „Vieš čo, pusti ma, vrátim sa a jednu Percymu vrazím!“

„Nie,“ energicky ho chytila za ruku.

„Budem sa cítiť lepšie.“

Harry sa zasmial. Ešte aj Hermiona sa uškrnula, hoci jej úsmev sa vytratil pri pohľade na hrad.

„Neznesiem predstavu, že sa sem už možno nikdy nevrátime,“ zašepkala. „Ako môžu Rokfort zatvoriť?“

„Možno nezatvoria,“ usudzoval Ron, „Nie sme tu vo väčšom nebezpečenstve než doma. Teraz je to všade rovnaké. Ba povedal by som, že Rokfort je bezpečnejší, je v ňom viac čarodejníkov, ktorí ho ubránia. Čo myslíš, Harry?“

„Ja sa nevrátim, aj keď ho znova otvoria,“ vyhlásil Harry.

Ron civel naňho s otvorenými ústami, ale Hermiona sa smutne ozvala: „Vedela som, že to povieš. Ale čo budeš robiť?“