Harry Potter a Polovičný princ

Takmer v úplnom tichu vychádzali spoza lavíc. Harry na čele slizolinského radu zazrel Slughorna vo veľkolepom striebrom vyšívanom smaragdovozelenom habite. Vedúcu Bifľomoru profesorku Sproutovú ešte nikdy nevidel takú čistú. Na klobúku nemala jedinú záplatu, a keď prišli do vstupnej haly, vedľa Filcha stála madam Pinceová zahalená v hustom čiernom závoji, ktorý jej siahal až po kolená, a z jeho prastarého čierneho obleku bolo cítiť prostriedok proti moľom.

Na kamenných schodoch pred hradom Harry videl, že mieria k jazeru. Teplé slnko ho hladkalo po tvári a potichu kráčali za profesorkou McGonagallovou k miestu, kde už stáli stovky stoličiek poukladaných do radov. V strede medzi nimi viedla ulička, vpredu stál mramorový stôl a stoličky boli otočené k nemu. Bol prekrásny letný deň.

Na polovici stoličiek už sedela mimoriadne pestrá spoločnosť: ošumelí a elegantní, starí i mladí. Väčšinu Harry nepoznal, no niektorých áno, vrátane členov Fénixovho rádu: Kingsleyho Shacklebolta, Divookého Moodyho, Tonksovú, vlasy mala napodiv opäť krikľavoružové a držala sa za ruky s Remusom Lupinom, pána a pani Weasleyovcov, Billa, ktorého podopierala Fleur, za nimi Freda s Georgeom v bundách z čiernej dračej kože. Bola tam i madame Maxime – zabrala dve a pol stoličky, majiteľ Deravého kotlíka Tom, Harryho šmukelská susedka Ara-bella Figgová, vlasatý basista z čarodejníckej kapely Sudičky, šofér rytierskeho autobusu Ernie Prang, madam Malkinová z obchodu s habitmi v Šikmej uličke a ľudia, ktorých Harry poznal iba z videnia, barman od Kančej hlavy a čarodejnica, ktorá rozvážala jedlo v Rokfortskom exprese. Prišli aj hradní duchovia, v slnečnom svetle ledva rozoznateľní, iba keď sa pohli – ako nepatrné chvenie v lesklom vzduchu.

Harry, Ron a Hermiona si sadli na koniec radu pri jazere. Ľudia si šepkali a znelo to ako šuchot vetríka v tráve, no vtáky spievali oveľa hlasnejšie. Dav sa rozrastal. Harry videl, ako Luna pomáha Nevillovi sadnúť si, a zrazu pocítil náhly príval citov k tým dvom. Z celej DA iba oni dvaja odpovedali na Hermioninu výzvu v tú noc, keď zomrel Dumbledore, a Harry vedel prečo – im dvom DA chýbala najviac a asi jediní pravidelne kontrolovali svoje mince v nádeji, že bude ďalšie stretnutie…

Kornelius Fudge prešiel popri nich dopredu, tváril sa nešťastne a ako zvyčajne krútil v rukách svoj zelený klobúk. Harry spoznal aj Ritu Skeeterovú a rozčúlil sa, keď videl, že v tých svojich červených pazúroch zviera notes, ale ešte väčšia zlosť ho zaplavila, keď sa zjavila Dolores Umbridgeová a na žabacej tvári mala nepresvedčivý žalostný výraz a na lokniach farby železa jej sedela čierna zamatová mašľa. Firenze, ktorý ako stráž stál pri vode, sa pri pohľade na ňu strhol a ponáhľal sa od nej čo najďalej.

Nakoniec sa usadil učiteľský zbor. Harry videl, že Scrimgeour v prvom rade pri profesorke McGonagallovej sa tvári vážne a dôstojne. Rozmýšľal, či je Scrimgeourovi i tým ostatným dôležitým ľuďom naozaj ľúto, že je Dumbledore mŕtvy. No vtom sa ozvala hudba, zvláštna hudba, akoby z iného sveta, zabudol na odpor k ministerstvu a obzeral sa, odkiaľ hudba prichádza. Nebol jediný: mnohé hlavy sa otáčali a trochu vyľakane hľadali.

„Tamto,“ šepla Ginny Harrymu do ucha.

A vtedy ich uvidel kúsok pod hladinou čistej zelenej, slnkom osvetlenej jazernej vody a pripomenuli mu hrozných inferiov. Zbor vodných ľudí spieval čudným jazykom, ktorému nerozumel. Ich bledé tváre sa pod vodou vlnili a fialové vlasy sa vznášali okolo nich. Pri tej hudbe sa Harrymu ježili vlasy na šiji, a predsa nebola nepríjemná. Veľmi jasne vyjadrovala stratu a zúfalstvo. Pozrel do divých tvárí spevákov a mal pocit, že aspoň im je ľúto, že Dumbledore skonal. Ginny ho znova postrčila a on sa obzrel.

Uličkou medzi stoličkami pomaly kráčal Hagrid. Potichu plakal, tvár sa mu leskla od sĺz a v náručí niesol Dumbledorovo telo zabalené vo fialovom zamate so zlatými hviezdami. Harry pri tom pohľade pocítil v hrdle ostrú bolesť a na chvíľu tá zvláštna hudba a vedomie, že Dumbledorovo telo je tak blízko, akoby vysali všetko teplo letného dňa. Ron bol bledý a zdesený, Ginny a Hermione stekali slzy až na kolená.

Nevideli dobre, čo sa deje vpredu. Hagrid zrejme opatrne položil telo na stôl. Teraz sa vracal uličkou a pritom smrkal tak nahlas, že niektorí naňho vrhali pohoršené pohľady, vrátane Dolores Umbridgeovej, ako videl Harry… no vedel, že Dumbledorovi by to neprekážalo. Chcel Hagridovi priateľsky kývnuť, keď prechádzal okolo, ale Hagrid mal oči také napuchnuté, že ledva videl, kam ide. Harry pozrel na zadný rad, kam Hagrid mieril, a uvedomil si, prečo. V saku a nohaviciach veľkosti menšieho šiatra tam sedel obor Grawp a veľkú škaredú balvanovitú hlavu mal poslušne sklonenú skoro ako človek. Hagrid si sadol vedľa svojho nevlastného brata a Grawp drsne pohladkal Hagrida po hlave, až sa nohy jeho stoličky zaborili do zeme. Harryho na okamih ovládla nádherná túžba zasmiať sa. No vtedy hudba stíchla a otočil sa dopredu.