Harry Potter a Kameň mudrcov

Bolo to veľmi ťažké. Harry so Seamusom robili náprah za náprahom, švih za švihom, no pierko, ktoré mali nadvihnúť, stále nehybne ležalo na lavici. Seamusovi došla trpezlivosť, postrčil pierko prútikom a to vzbĺklo, Harry ho potom musel hasiť klobúkom.

Ronovi sa pri vedľajšom stole nedarilo o nič lepšie.

„Vingardium leviosa!“ vykrikoval a mával dlhočiznými rukami ako veterný mlyn.

„Hovoríš to zle,“ oborila sa naňho Hermiona. „Musíš povedať Ving-gar-dium levi-o-sa, to ,gar‘ musí byť dlhé.“

„Keď si taká múdra, tak si to rob sama,“ odvrkol Ron.

Hermiona si vyhrnula rukávy habitu, švihla prútikom a zvolala: „Vingardium leviosa!“

Pierko sa odpútalo od lavice a vznieslo sa asi meter nad ich hlavy.

„Ach, výborne!“ vykríkol profesor Flitwick a natešene tlieskal. „Pozrite sa všetci, slečna Grangerová to dokázala!“

Ron mal až do konca vyučovania náladu pod psa.

„Nečudujem sa, že ju nik nemôže vystáť,“ povedal Ron Harrymu, keď si razili cestu preplnenou chodbou, „je fakt neznesiteľná.“

Odrazu do Harryho ktosi vrazil. Bola to Hermiona. Harry zazrel jej tvár – prekvapilo ho, že plače.

„Myslím si, že ťa počula.“

„No a čo,“ povedal Ron, no bol trochu nesvoj. „Musela si predsa všimnúť, že sa s ňou nik nekamaráti.“

Hermiona na ďalšiu hodinu neprišla a neukázala sa dokonca ani popoludní. Cestou do Veľkej siene na slávnostnú halloweensku večeru Harry s Ronom začuli, ako Parvati Patilová hovorí svojej priateľke Lavender, že Hermiona plače na dievčenských záchodoch a nechce nikoho ani vidieť. Ronovi pri tých slovách síce nebolo všetko jedno, ale keď vošiel do Veľkej siene a zbadal tú úžasnú strašidelnú výzdobu, rýchlo pustil Hermionu z hlavy.

Zo stien a plafónu viselo azda tisíc netopierov a ďalších tisíc poletovalo nad stolmi v hustých čiernych mrakoch a vírilo vzduch, až plamene sviečok v oranžových tekviciach blikotali. Na zlatých tanieroch a misách sa odrazu objavili jedlá všetkého druhu, tak ako počas slávnostného banketu v prvý školský deň.

Harry si práve nakladal obrovský pečený zemiak, keď do siene vbehol profesor Quirrell, turban mal nakrivo a v tvári sa mu zračila hrôza. Všetci videli, ako dobehol k Dumbledorovej stoličke, zvalil sa na stôl a vykríkol: „Trol – v hradnej veži – len to som vám chcel.“

Vzápätí stratil vedomie a zviezol sa na zem.

Nastala haravara. Profesorovi Dumbledorovi sa podarilo utíšiť žiakov, až keď švihol prútikom, z ktorého vyprskli purpurovočervené delobuchy.

„Prefekti!“ zahrmel. „Okamžite odveďte svoje fakulty na internáty!“

Percy bol vo svojom živle.

„Všetci za mnou! Prváci, držte sa pokope! Ak ma budete na slovo počúvať, nemusíte sa ničoho báť! Pustite ma dopredu, ja som prefekt!“

„Ako sa sem mohol dostať trol?“ čudoval sa Harry, keď utekali hore chodmi.

„Mňa sa nepýtaj, ja len viem, že sú hrozne hlúpi,“ povedal Ron. „Možno ho vpustil duch Zloduch, keď je dnes ten Halloween.“

Míňali skupinky žiakov náhliacich sa všetkými smermi. Keď sa predierali davom zmätených prvákov z Bifľomoru, Harry odrazu schmatol Rona za ruku.

„Moje nervy – Hermiona!“

„Čo s ňou?“

„Ona o tom trolovi nevie.“

Ron si zahryzol do pery.

„No tak dobre,“ zahundral. „Ale nech nás Percy nevidí.“

Prikrčili sa a pridali sa k žiakom z Bifľomoru, ktorí šli opačným smerom, predrali sa na prázdnu stranu chodby a bežali k dievčenským záchodom. Práve zahli za roh, keď za sebou začuli náhlivé kroky.

„Percy!“ zasipel Ron a ťahal Harryho za veľkú sochu Vtáka ohniváka.

Vykukli spoza nej a zistili, že to nie je Percy, ale Snape. Prešiel krížom cez chodbu a zmizol im z dohľadu.

„Čo tu robí?“ zašepkal Harry. „Prečo nie je s ostatnými učiteľmi vo veži?“

„Ako to mám vedieť?“

Potichu sa zakrádali chodbou, na ktorej ešte doznievali Snapove kroky.

„Mieri k chodbe na treťom poschodí,“ povedal Harry, no Ron ho odrazu chytil za ruku.

„Cítiš to?“

Harry sa zhlboka nadýchol a v nose zacítil hrozný smrad, akúsi zmes starých ponožiek a neudržiavaných verejných záchodov. A potom to začuli – hlboké vrčanie a dunenie obrovských šliap. Ron ukázal pred seba – zo vzdialenejšieho konca chodby sa k nim blížilo čosi obrovitánske. Od strachu z nich zostali len tiene a nemo sa prizerali, ako na to čosi dopadol pás mesačného svitu.

Bol to hrozný pohľad. To čosi malo takmer štyri metre, matnú žulovú farbu, neforemné telo, ktoré pripomínalo ozrutný balvan, a na ňom pričapenú malú plešatú hlavičku, pripomínajúcu kokosový orech. Malo krátke nohy hrubé asi ako kmene stromov a ploché zrohovatené chodidlá. Zápach, ktorý vydávalo, bol neuveriteľný. V dlhočiznej ruke vlieklo za sebou obrovský drevený kyj.

Zastal pred najbližšími dverami a nazrel dovnútra. Chvíľu vrtel dlhými ušiskami, zrejme jeho maličká hlavička premýšľala, potom sa skrčil a vošiel dnu.

„Vo dverách je kľúč,“ povedal Harry. „Zamknime ho tam.“

„Skvelý nápad,“ povedal Ron ustrašene.

Zakrádali sa popri stene k otvoreným dverám, v ústach sucho, a modlili sa, aby sa trol nerozhodol práve teraz vyjsť. Harry bol jedným skokom pri dverách, schmatol kľúč, zabuchol dvere a zamkol.

„A je to!“