Harry Potter a Kameň mudrcov

Malo to však háčik. Ronovi poranená ruka do rána tak napuchla, že ju mal dvakrát takú hrubú. Nevedel, či má ísť za madam Pomfreyovou – čo ak zistí, že je to od draka? No popoludní už inú možnosť nevidel. Rana mu škaredo zozelenela. Všetko nasvedčovalo tomu, že Norbertove tesáky sú jedovaté.

Harry a Hermiona sa večer ponáhľali do nemocničného krídla, kde našli Rona v posteli a v hroznom stave.

„Nejde ani tak o tú ruku,“ šepkal, „aj keď mám pocit, že mi každú chvíľu odpadne. Malfoy povedal madam Pomfreyovej, že si chce odo mňa požičať nejakú knihu, prišiel sem a skvele sa na mne zabával. Vyhrážal sa mi, že prezradí, kto ma pohrýzol – povedal som totiž, že to bol pes, ale Pomfritka mi to asi neuverila – nemal som ho na tom metlobalovom zápase zbiť, teraz sa mi chce pomstiť.“

Harry s Hermionou sa ho pokúšali upokojiť.

„V sobotu o polnoci už bude po všetkom,“ povedala Hermiona, no na Rona to veľmi nezapôsobilo. Naopak, odrazu sa strhol, posadil sa, na čelo mu vystúpili kropaje potu.

„V sobotu o polnoci!“ zvolal chrapľavým hlasom. „Ach, nie – ach, nie – teraz som si spomenul – v tej knihe, čo si Malfoy vzal, bol ten list od Charlieho, teraz už vie, čo s Norbertom zamýšľame.“

Harry s Hermionou nemali čas na to niečo povedať. V tej chvíli totiž vošla madam Pomfreyová a prikázala im, aby odišli, že Ron sa potrebuje vyspať.

„Je už neskoro na to, aby sme menili plán,“ povedal Harry Hermione. „Nestihneme Charliemu poslať ďalšiu sovu a toto je zrejme naša jediná šanca, ako sa Norberta zbaviť. Musíme to risknúť. Máme predsa neviditeľný plášť a Malfoy o ňom nevie.“

Keď prišli za Hagridom, aby mu povedali, čo je nové, našli Tesáka sedieť pred chatrčou s obviazaným chvostom a Hagrid im otvoril iba okno.

„Nepustím vás dnu,“ dychčal. „Norbertko dnes nemá svoj deň – nič vážne, hravo to zvládnem.“

Keď mu povedali o Charlieho liste, vystúpili mu do očí slzy, no mohlo to byť aj preto, že sa mu Norbert práve v tej chvíli zahryzol do nohy.

„Au! To nič, to bola len baganča – on sa len tak hrajká – veď je to ešte len bábätko.“

Bábätko treslo chvostom o stenu, až zarinčali sklá na oknách. Harry s Hermionou sa vracali do hradu s pocitom, že v sobotu môže byť aj neskoro.

Nadišiel čas, keď sa musel Hagrid s Norbertom rozlúčiť. Keby Harry s Hermionou neboli takí ustarostení z toho, čo ich čaká, možno by im aj prišlo Hagrida ľúto. Bola tmavá, oblačná noc a oni dorazili do Hagridovej chatrče o niečo neskôr, než plánovali, pretože museli počkať, kým duch Zloduch prestane hrať vo vstupnej hale tenis o stenu a dovolí im prejsť.

Hagrid zabalil Norberta do obrovskej debny.

„Dal som mu tam pár potkanov a trošku koňaku,“ povedal zastretým hlasom. „A pribalil som mu aj jeho macíka, aby mu nebolo smutno.“

Zvnútra debny sa ozval podozrivý zvuk, Harry mal pocit, že Norbert práve odtrhol macíkovi hlavičku.

„Pá-pá, Norbertko!“ vzlykal Hagrid, keď Harry s Hermionou prehodili cez debnu neviditeľný plášť a zmizli pod ním aj oni. „Mamička na teba nikdy nezabudne!“

Ako sa im podarilo dôjsť s tou debnou až k hradu, sami nevedeli. Teperili sa s Norbertom po mramorovom schodišti vo vstupnej hale a potom tmavými chodbami a polnoc sa nezadržateľne blížila. Ešte jedno schodište, potom ešte jedno – ani jedna z Harryho skratiek im veru námahu príliš neuľahčila.

„Už sme skoro tam!“ fučal Harry, keď dorazili k chodbe pod najvyššou vežou.

Odrazu ich čosi tak vyľakalo, až im debna takmer vypadla z rúk. Celkom zabudli, že sú neviditeľní, zelení od strachu hľadeli na tmavé obrysy dvoch ľudí stojacich tesne vedľa seba asi tri metre od nich. Nad nimi svietil lampáš.

Profesorka McGonagallová v pestrofarebnom župane a sieťkou na hlave držala za ucho Malfoya.

„Tak a mám vás!“ zvolala. „Strhávam Slizolinu dvadsať bodov! Túlať sa po chodbách uprostred noci, ako sa opovažujete...“

„Ja za to nemôžem, pani profesorka. Príde sem Harry Potter – aj s drakom!“

„Prestaňte s tými hlúposťami! Čo si to dovoľujete, klamať mi do očí! Tak poďte – pohovoríme si o vás s profesorom Snapom!“

Po tomto zážitku sa im zdalo, že zdolať strmé točité schodište vedúce hore do veže je tá najjednoduchšia vec na svete. Vystúpili do studenej noci, zhodili zo seba plášť a tešili sa, že môžu opäť normálne dýchať. Hermiona bola ako vo vytržení.

„Malfoyovi strhli body! Od radosti by som najradšej spievala!“

„Len to, preboha, nie,“ zastavil ju Harry.

Kým čakali, zabávali sa na Malfoyov účet a Norbert zatiaľ trieskal zvnútra do stien debny. Asi o desať minút sa k nim z temnoty prihnali štyri metly.

Charlieho kamaráti boli veselá kopa. Ukázali Harrymu a Hermione popruhy, upravené tak, aby mohli niesť debnu medzi sebou. Hermiona s Harrym im pomohli Norberta do nich bezpečne navliecť, potom si s nimi podali ruky a veľmi srdečne im poďakovali.

Norbert bol čoraz menší... a menší... až zmizol.

Zostupovali dolu točitým schodišťom, bez ťažkého Norberta sa im kráčalo ľahučko a ľahučko im bolo aj pri srdci. Zbavili sa draka – Malfoy dostane pokarhanie – môže niečo skaliť ich nekonečné šťastie?