Harry Potter a Ohnivá čaša

Ron a Hermiona akoby sa mlčky dohodli, že svoju hádku nebudú spomínať. Správali sa k sebe celkom priateľsky, hoci nezvyčajne formálne. Ron s Harrym nestrácali čas a porozprávali jej o rozhovore medzi madam Maxime a Hagridom, ale pre Hermionu zrejme nebola tá správa taká šokujúca ako pre Rona.

„Myslela som si to,“ pokrčila plecami. „Vedela som, že nemôže byť čistokrvný obor, lebo tí narastajú až do siedmich metrov. Ale úprimne povedané, nechápem celú tú hystériu okolo obrov. Nemôžu byť všetci hrozní... Je to iba predsudok, tak ako v prípade vlkolakov... je to len úzkoprsosť.“

Ron sa tváril, akoby jej chcel niečo štipľavé odseknúť, ale nechcel vyvolať ďalšiu hádku, a tak sa uspokojil s tým, že len neveriacky pokrútil hlavou, keď sa Hermiona nedívala.

Bolo už načase myslieť na zanedbané domáce úlohy. Teraz, keď už bolo po prázdninách, všeobecné vzrušenie opadlo – u všetkých okrem Harryho, ktorý znovu znervóznel.

Problém bol v tom, že po Vianociach sa už dvadsiaty štvrtý február zdal oveľa bližšie, a on ešte stále neurobil nič, aby rozlúštil záhadu zlatého vajca. Preto v spálni zakaždým vyťahoval vajce z kufra, otváral ho a pozorne počúval, dúfajúc, že tentoraz mu to kvílenie naznačí nejaký zmysel. Úporne premýšľal nad tým, čo mu ten zvuk okrem zavýjania tridsiatich cirkulárok pripomína, ale nikdy v živote nič podobné nepočul. Zavrel vajce, energicky ním potriasol a znovu ho otvoril, či sa zvuk nejako nezmení, ale nie. Pokúšal sa prekričať to kvílenie a klásť vajcu otázky, ale nič. Dokonca ho šmaril cez celú miestnosť – hoci ani nečakal, že by to pomohlo.

Harry nezabudol na Cedricovu radu, ale jeho neveľmi priateľské city k nemu mu bránili využiť pomoc, ak sa tomu dalo vyhnúť. V každom prípade sa mu zdalo, že keby mu Cedric naozaj chcel pomôcť, vyjadril by sa jasnejšie. On mu predsa vtedy jasne povedal, čo ich čaká v prvej úlohe, a Cedric mu podľa vlastných predstáv o fairplay na oplátku poradil, že sa má okúpať. Takú nezmyselnú radu Harry nepotrebuje – aspoň nie od niekoho, kto sa ruka v ruke vláči po chodbách s Čcho. A tak prvý deň nového polroka sa Harry pobral na vyučovanie obťažkaný knihami, pergamenmi a brkami ako zvyčajne, ale zároveň ho ako kameň ťažili obavy z vajca, akoby so sebou nosil aj to.

Okolie školy stále prikrývala vrstva snehu a okná skleníkov boli také zahmlené, že cez herbológiu vôbec nevideli von. Nikto sa netešil na starostlivosť o zázračné tvory v takomto počasí, hoci ako povedal Ron, škroty by ich určite poriadne rozohnali – buď keby ich naháňali, alebo keby sa Hagridova chalupa od ich výbuchov chytila.

Pri Hagridovej chalupe ich čakalo prekvapenie. Pred jeho dverami stála postaršia čarodejnica s nakrátko ostrihanými sivými vlasmi a veľmi výraznou bradou.

„Ponáhľajte sa, zvonilo už pred piatimi minútami,“ oborila sa na nich, keď sa brodili snehom.

„Kto ste? Kde je Hagrid?“ spytoval sa Ron a gánil na ňu.

„Som profesorka Grumplová,“ odvetila príkro. „Budem vás dočasne učiť starostlivosť o zázračné tvory.“

„Kde je Hagrid?“ nahlas sa spýtal Harry.

„Je indisponovaný,“ stručne odvetila profesorka. Harry začul tichý a nepríjemný smiech a otočil sa – prišiel Draco Malfoy a Slizolinčania. Všetci sa tvárili škodoradostne a vôbec ich neprekvapovalo, že vidia profesorku Grumplovú.

„Tadiaľto, prosím,“ ukazovala cestu profesorka. Harry, Ron a Hermiona šli za ňou a obzerali sa na Hagridovu chalupu. Všetky okná boli zastreté. Je Hagrid tam? Sám a chorý?

„Čo je Hagridovi?“ vyzvedal sa Harry a ponáhľal sa dohoniť profesorku Grumplovú.

„To nech ťa netrápi,“ odvetila mu, akoby ho považovala za dotieravého.

„Ale mňa to trápi. Čo je s ním?“ rozhorčene sa spýtal znova.

Profesorka Grumplová sa robila, že nepočuje. Viedla ich okolo výbehu obrovských beauxbatonských koní, ktoré sa triasli a chúlili k sebe, aby sa aspoň trochu zohriali, k stromu na okraji lesa, kde stál priviazaný veľký a krásny jednorožec.

Mnohé dievčatá pri pohľade naňho ochkali.

„Ten je krásny!“ zašepkala Lavender Brownová. „Ako ho sem dostala? Vraj sa chytajú veľmi ťažko.“

Jednorožec bol taký žiarivobiely, že sneh naokolo sa zdal sivý. Nervózne hrabal zlatými kopytami a pohadzoval rohatou hlavou.

„Chlapci, odstúpte!“ prikazovala profesorka Grumplová, rozhodila rukami a silno udrela Harryho do hrude. „Jednorožce uprednostňujú ženské ruky. Dievčatá dopredu a pristupujte opatrne, pomaly...“

Ona a dievčatá pomaly kráčali k jednorožcovi a nechali chlapcov stáť pri ohrade a hľadieť na nich. Len čo bola profesorka Grumplová z dosluchu, Harry sa otočil k Ronovi.

„Čo myslíš, čo je s ním? Myslíš, že škroty...?“

„Ó, nie, nenapadli ho, Potter, ako si to myslíš,“ potichu sa vycieral Malfoy. „Nie, iba sa hanbí ukázať svetu svoju veľkú škaredú tvár.“

„Čo tým chceš povedať?“

Malfoy strčil ruku do vrecka habitu a vytiahol poskladanú novinovú stránku.

„Tu máš. Nerád ti to oznamujem ja, Potter...“