Harry Potter a Ohnivá čaša

„Dávaš to najavo veľmi zvláštnym spôsobom,“ zavrčal Ron.

„V celom tomto turnaji ide o to, aby sme sa zoznámili a spriatelili so zahraničnými čarodejníkmi!“ oduševnene sa bránila Hermiona.

„Nie, nejde!“ kričal Ron. „Ide o víťazstvo!“

Ostatní sa začali po nich obzerať.

„Ron,“ potichu ho upozorňoval Harry. „Mne to nevadí, že Hermiona išla s Krumom.“

No Ron ignoroval aj Harryho.

„Prečo si nejdeš za Vikim? Bude ťa hľadať.“

„Nevolaj ho Viki!“

Hermiona vyskočila, rozbehla sa po tanečnom parkete a zmizla v dave. Ron hľadel za ňou nahnevane a spokojne zároveň.

„To ma vôbec nemieniš pozvať do tanca??“ spýtala sa ho Padma.

„Nie,“ odsekol Ron a hľadel za Hermionou.

„Fajn,“ Padma vstala a šla za Parvati a beauxbatonským chlapcom, ktorý privolal jedného zo svojich priateľov tak rýchlo, až by Harry bol prisahal, že použil privolávacie zaklínadlo.

„Kde je Har-mi-vona?“ ozvalo sa vedľa nich.

Pri ich stole práve zastal Krum s dvoma ďatelinovými pivami.

„Netuším,“ odvrkol Ron naježene a pozrel naňho. „Stratila sa ti?“

Krum sa zase tváril mrzuto.

„Tak keď ju uvidíte, povedzte jej, že mam pivo,“ požiadal a zhrbený odišiel.

„Ty si sa spriatelil s Viktorom Krumom, Ron?“ To pribehol Percy. Šúchal si ruky a tváril sa mimoriadne nafúkane. „Výborne! Práve o to ide, vieš? Medzinárodná čarodejnícka spolupráca!“

Na Harryho mrzutosť si Percy sadol na Padmino uvoľnené miesto. Hlavný stôl bol teraz prázdny – profesor Dumbledore tancoval s profesorkou Sproutovou, Ludo Bagman s profesorkou McGonagallovou, madam Maxime a Hagrid krúžili medzi študentmi tak, že okolo nich sa vytvoril široký prázdny priestor, a Karkarova nebolo vidieť vôbec. Po ďalšej skladbe všetci znova zatlieskali, Harry videl, že Ludo Bagman pobozkal profesorke McGonagallovej ruku a prediera sa pomedzi tanečníkov. Práve vtedy ho zastavili Fred a George.

„Ako si to predstavujú, obťažovať vedúcich pracovníkov ministerstva?“ zasyčal Percy a podozrievavo sledoval Georgea s Fredom. „Vôbec nerešpektujú...“

Ludo Bagman sa však dosť rýchlo dvojčiat striasol, a keď zbadal Harryho, zakýval mu a prišiel k ich stolu.

„Dúfam, že vás moji bratia neobťažovali, pán Bagman,“ okamžite vyhŕkol Percy.

„Čo? Ach, vôbec nie, vôbec nie!“ odvetil Bagman. „Nie, iba mi znova spomínali tie svoje falošné prútiky. Chceli, aby som im poradil s reklamou. Sľúbil som im, že ich zoznámim s niekým u Zonka.“

Percy sa netváril nadšene a Harry by sa ochotne stavil, že len čo príde domov, bude o tom referovať pani Weasleyovej. Fredove a Georgeove plány v poslednom čase zrejme očividne narástli, ak dúfali, že sa im podarí vybaviť legalizovaný predaj. Bagman už otvoril ústa a chcel sa Harryho niečo spýtať, ale Percy odpútal jeho pozornosť.

„Aký máte pocit z priebehu turnaja, pán Bagman? Naše oddelenie je celkom spokojné – ten zádrhel s Ohnivou čašou,“ pozrel na Harryho, „bol, pravdaže, trochu nešťastný, ale zdá sa, že odvtedy to ide veľmi hladko, čo poviete?“

„Ó, áno,“ veselo odvetil Bagman, „bola to obrovská zábava. Ako sa má starý Barty? Škoda, že nemohol prísť.“

„Som si istý, že pán Crouch onedlho vyzdravie,“ dôležito tvrdil Percy, „ale medzitým som viac než ochotný zefektívniť chod turnaja. Samozrejme, že tu nejde iba o účasť na plesoch,“ zasmial sa nenútene. „Ó, nie, musel som si v jeho neprítomnosti poradiť s množstvom problémov – iste ste počuli, že Ali Bašira prichytili pri pokuse prepašovať k nám zásielku lietajúcich kobercov. A potom sme sa usilovali presvedčiť Transylvánčanov, aby podpísali medzinárodnú dohodu o zákaze súbojov. V novom roku sa mám stretnúť s vedúcim oddelenia pre čarodejnícku spoluprácu...“

„Poďme sa prejsť,“ pošepkal Harry Ronovi, „zbavíme sa Percyho...“

Harry s Ronom pod zámienkou, že chcú ešte niečo na pitie, odišli od stola, obišli tanečný parket a vkĺzli do vstupnej haly. Hlavný vchod bol otvorený, a keď schádzali dolu schodmi, poletujúce vílie svetielka v ružovej záhrade sa mihali a trblietali a zrazu ich obklopovali kríky, kľukaté dekoratívne chodníčky a veľké kamenné sochy. Harry počul špľachotajúcu vodu, akoby nablízku striekala fontána. Tu a tam na vyrezávaných lavičkách posedávali páriky. Vykročili s Ronom po jednom kľukatom chodníčku pomedzi kríky, ale prešli iba kúsok, keď začuli nepríjemne známy hlas.

„...neviem, prečo by sme mali panikáriť, Igor.“

„Severus, nemôžeš predstierať, že sa nič nedeje!“ ozval sa znepokojený a pritlmený Karkarovov hlas, akoby mu veľmi záležalo na tom, aby ho nikto nepočul. „Už celé mesiace je to čoraz jasnejšie. Začínam mať vážne obavy, nemôžem to poprieť...“

„Tak teda uteč,“ odmerane odvetil Snapov hlas. „Uteč – ja ťa ospravedlním. Ja však definitívne zostávam na Rokforte.“

Snape a Karkarov vyšli spoza rohu. Snape mal vytiahnutý prútik a odsekával ním ružové konáriky a tváril sa mimoriadne namrzene. V kríkoch sa ozvalo pišťanie a vzápätí z nich vybiehali tmavé postavy.