Harry Potter a Ohnivá čaša

„Bystrohlavu strhávam desať bodov, Fawcettová!“ zavrčal Snape za utekajúcim dievčaťom. „A Bifľomoru tiež, Stebbind!“ nedaroval nič chlapcovi, ktorý bežal za ňou. „A čo tu robíte vy dvaja?“ dodal, keď na chodníku pred sebou zbadal Harryho s Ronom. Harry si všimol, že Karkarova trochu vyviedlo z rovnováhy, keď ich tam videl stáť. Ruka mu nervózne vyletela k briadke a začal si ju okrúcať okolo prsta.

„Prechádzame sa,“ stručne odpovedal Ron. „To nie je protizákonné, či áno?“

„Tak sa teda prechádzajte!“ zavrčal Snape, prešiel popri nich, až mu povieval dlhý čierny plášť. Karkarov sa ponáhľal za ním. Harry s Ronom šli ďalej.

„Z čoho je Karkarov taký nervózny?“ šepkal Ron.

„A odkedy si so Snapom tykajú?“ zamyslene sa spytoval Harry.

Prišli ku kamennej soche veľkého soba, sponad ktorého bol výhľad na iskrivé spŕšky vysokej fontány. Na kamennej lavičke zazreli tmavé siluety dvoch obrovských ľudí, ako pri mesiačiku pozorujú vodu. A vtedy Harry začul Hagrida hovoriť čudne zachrípnutým hlasom:

„Jak som vás uvidel, hneď som to vedel, fakt...“

Harry a Ron zmeraveli. Akosi im pripadalo nevhodné rušiť v tejto chvíli... Harry sa obzrel za seba a zbadal za neďalekým kríkom Fleur Delacourovú s Rogerom Daviesom. Poklopkal Rona po pleci a hlavou ukázal na nich, naznačujúc, že by sa mohli odkradnúť tým smerom a nikto by ich nezbadal (Harrymu sa zdalo, že Fleur s Rogerom sú veľmi zaujatí sami sebou), ale Ron pri pohľade na Fleur zdesene vyvalil oči, energicky pokrútil hlavou a zatiahol Harryho hlbšie do tieňa za sobom.

„Čo ste vedeli, Agrhid?“ spýtala sa madam Maxime, akoby priadla.

Harry to rozhodne nechcel počúvať – vedel, že Hagridovi by bolo nepríjemné, keby ho niekto vypočul v takejto situácii – a keby to bolo možné, bol by si prstami zapchal uši a nahlas si pohmkával, ale to sa teraz skutočne nedalo. Namiesto toho sa usiloval sústrediť na chrobáka, ktorý liezol sobovi po chrbte, lenže chrobák nebol dostatočne zaujímavý a neodpútal ho natoľko, aby nepočul Hagridove nasledujúce slová.

„Fakt som vedel... vedel som, že ste jako ja... Bola to vaša mama, alebo otec?“

„Ja... neviem, čo máte na mysli, Agrhid...“

„U mňa to bola mama,“ potichu hovoril Hagrid. „Patrila medzi posledných v Británii. Moc si ju nepamätám... odišla... Mal som vtedy asi tri roky. Nebola materský typ. Oni moc na to nie sú, šak? Neviem, čo sa s ňou stalo... možno už ani nežije...“

Madam Maxime mlčala. Harry nevoľky odtrhol oči od chrobáka, pozrel ponad sobie parohy a načúval... Ešte nikdy nepočul Hagrida rozprávať o svojom detstve.

„Tatkovi to zlomilo srdce, keď odišla. Taký drobný chlapík to bol. Už šesťročný som ho dokázal zdvihnúť a vyložiť na príborník, keď ma nahneval, fakticky. A on sa vždycky smial...“ Hagridov hlboký hlas sa zlomil. Madam Maxime ho počúvala, ani sa nepohla a uprene hľadela na striebristú fontánu. „Tatko ma vychoval... ale umrel krátko nato, jako som začal chodiť do školy. Odvtedy som sa musel pretĺkať sám. Dumbledore mi fakticky pomohol. Bol ku mne moc dobrý, veru...“

Hagrid vytiahol veľkú bodkovanú hodvábnu vreckovku a silno sa vysmrkal.

„Dosť bolo o mne. A čo vy? Z ktorej strany ste to zdedili vy?“

No madam Maxime odrazu vstala.

„Je chladno,“ povedala, ale nijaké počasie nemohlo byť také chladné ako jej hlas. „Myslím, že už pôjdem dnu.“

„Eh?“ nechápal Hagrid. „Nie, nechoďte. Ja som nikdy predtým iného nestretol!“

„Koho iného?“ ľadovým hlasom precedila madam Maxime.

Harry by Hagridovi poradil, že je lepšie neodpovedať, no len stál v tieni, zatínal zuby a dúfal, že jeho priateľ neodpovie – ale zbytočne.

„Iného poloobra samozrejme!“ odvetil Hagrid.

„Och, ako sa opovažujete!“ zvreskla madam Maxime.

Jej hlas sa ozýval v nočnom tichu ako lodný signál v hmle a Harry za sebou počul, že Fleur s Rogerom vypadli z ružového kríka. „Nikdy v živote ma nikto väčšmi neurazil. Poloobor? Moi? Ja mám... mám veľké kosti!“

Rozbehla sa preč, a keď nahnevane rozhŕňala kríky, do vzduchu vyletúvali veľké farebné roje víl. Hagrid zostal sedieť na lavičke a hľadel za ňou. Bola priveľká tma, aby sa dalo rozoznať, ako sa tvári. Potom po chvíli vstal a zamieril do tmy smerom k svojej chalupe.

„Poď,“ zavolal Harry na Rona veľmi ticho. „Pôjdeme...“

No Ron sa nehýbal.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Harry a pozrel naňho.

Ron sa obzrel a tváril sa veľmi vážne.

„Vedel si to?“ zašepkal. „Že Hagrid je poloobor?“

„Nie,“ pokrčil plecami Harry. „No a čo?“

Podľa toho, ako Ron naňho pozrel, ihneď zistil, že znova prejavil svoju neznalosť čarodejníckeho sveta. Keďže ho vychovávali Dursleyovci, bolo mnoho vecí, ktoré čarodejníci považovali za samozrejmosť, ale pre Harryho to boli objavy, hoci takýchto prekvapení každým rokom ubúdalo. Už však vedel, že väčšina čarodejníkov by nepovedala „No a čo?“, keby zistili, že matka ich priateľa je obryňa.