Harry Potter a Ohnivá čaša

„Žiaľ, pán Crouch ochorel. Nie je v poriadku od Svetového pohára. Sotva sa tomu možno čudovať – je prepracovaný. Už nie je najmladší, hoci stále je vynikajúci, myseľ mu funguje rovnako úžasne ako vždy. Lenže Svetový pohár bol fiasko pre celé ministerstvo a potom, neposlušnosť toho domáceho škriatka, tej Blinky, či ako sa volala, ho strašne šokovala. Prirodzene, okamžite ju prepustil, ale... ako hovorím, starne a potrebuje, aby sa oňho niekto staral. Myslím, že po jej odchode už ani zďaleka nemá doma také pohodlie. A potom sme museli organizovať turnaj, nato riešiť tie záležitosti po Svetovom pohári – všade sa motala tá ženská, tá Rita Skeeterová. To už veru nie je preňho, tak má teraz chudák zaslúžené pokojné Vianoce. Som rád, že má niekoho, na koho sa môže spoľahnúť, že ho vo všetkom zastúpi.“

Harry mal veľkú chuť spýtať sa, či už pán Crouch prestal Percyho volať Weatherby, ale odolal pokušeniu.

Ligotavé zlaté taniere boli ešte prázdne, ale pred každým ležali malé jedálne lístky. Harry vzal svoj a obzeral sa, no nikde nijakých čašníkov nevidel. Dumbledore si však pozorne prezrel jedálny lístok a tanieru pred sebou veľmi jasne prikázal: „Bravčové rezne!“

Vzápätí sa na ňom zjavili bravčové rezne. Ostatní pri stole pochopili a aj oni prečítali svojim tanierom objednávky. Harry pozrel na Hermionu, čo si myslí o tejto novej a komplikovanejšej metóde stolovania – veď to určite znamenalo oveľa viac práce pre domácich škriatkov – ale zdalo sa, že aspoň teraz nemyslí na SOPLOŠ. Bola zabratá do rozhovoru s Viktorom Krumom a sotva si všímala, čo je.

Harrymu až teraz zišlo na um, že Kruma vlastne nikdy nepočul rozprávať – teraz však veľmi oduševnene niečo Hermione vykladal.

„Aj my mame hrad, aj keď nie taký velky a vuobec taký pohodlný, myslim,“ hovoril. „My mame iba štyri poschodia a ohne sa zapaluju iba pre magické účely. Ale školský areál mame večši, ako je váš – hoci v zime mame velmi malo denného svetla, takže si ho nemuožeme užiť. Ale zato v lete lietame každý deň nad jazerami a vrchmi...“

„Ale, ale, Viktor!“ varoval ho Karkarov so smiechom, ktorý sa mu však v očiach neodrážal. „Len už viac neprezrádzajte, lebo vaša šarmantná priateľka bude vedieť, kde nás má hľadať!“

Dumbledore sa usmial a v očiach sa mu zaiskrilo.

„Igor, načo to tajnostkárstvo? Človek by si myslel, že nestojíte o návštevy.“

„Ale, Dumbledore,“ odhalil Karkarov žlté zuby, „všetci si predsa chránime svoje súkromie, či nie? Či si žiarlivo nestrážime siene vzdelanosti? Nemáme právo byť hrdí na to, že svoje školské tajomstvá poznáme len my sami? A nemáme právo ich chrániť?“

„Ja by som si ani vo sne netrúfol tvrdiť, že poznám všetky tajomstvá Rokfortu, Igor,“ priznal Dumbledore pokojne. „Napríklad len dnes ráno som cestou z kúpeľne zle odbočil a ocitol som sa v krásne symetrickej miestnosti, v ktorej som nikdy predtým nebol, a nachádzala sa v nej veľkolepá zbierka nočníkov. Neskôr som sa ta vrátil, aby som ju preskúmal bližšie, no zistil som, že miestnosť zmizla. Ale musím ju vystriehnuť. Možno je prístupná iba o pol šiestej ráno. Alebo sa možno zjavuje len v určitej fáze mesiaca – alebo keď má hľadajúci výnimočne plný mechúr.“

Harry vyprskol do taniera s gulášom. Percy sa zamračil, ale Harry by bol prisahal, že Dumbledore naňho nenápadne žmurkol.

Medzitým Fleur Delacourová kritizovala rokfortskú výzdobu.

„To je nič,“ vyhlásila Rogerovi Daviesovi, pohŕdavo si obzerajúc trblietavé steny Veľkej siene. „V beauxbatonskom paláci máme na Vianoce ľadové sochy po celej jedálni. Pravdaže, nerhoztopia sa. Sú obrhovské, ligocú sa a vyzerhajú, akoby boli z diamantu. A jedlo je fanthastické. A máme tam aj zborhy vodných nýmf, ktorhé nám prhi jedle spievajú serhenády. Vôbec nemáme na chodbách mrhzké brhnenia a keby sa niekedy do Beauxbatonsu dostal nejaký polterhgeist ako váš duch Zloduch, jednoducho by ho vyhodili. Takto!“ Netrpezlivo plesla dlaňou po stole.

Roger Davies ju sledoval s takým očareným výrazom na tvárí, že si opakovane netrafil vidličkou do úst. Harry mal dojem, že je taký zaujatý Fleuriným zjavom, že ani nevníma jej slová.

„Správne,“ prikývol rýchlo a napodobňujúc Fleur aj on plesol dlaňou po stole. „Jednoducho. Takto!“

Harry sa rozhliadol po Veľkej sieni. Hagrid sedel pri jednom z ďalších učiteľských stolov, zase mal na sebe ten hrozný chlpatý hnedý oblek a uprene hľadel na čelo stola. Harry videl, že niekomu nenápadne kývol, a keď sa obzrel, všimol si, že madam Maxime mu odkývala a jej opály sa zaligotali vo svetle sviečok.

Hermiona učila Kruma poriadne vysloviť jej meno, lebo ju stále volal „Hrmi-vona.“

„Her-mi-ona,“ slabikovala pomaly a zreteľne.

„Har-mi-vona.“

„Skoro tak,“ povedala a zachytila pritom Harryho pohľad a uškrnula sa.

Keď všetci dojedli, Dumbledore vstal a požiadal študentov, aby urobili to isté. Potom mávol prútikom, všetky stoly sa stiahli k stenám, čím vzniklo prázdne priestranstvo, a potom vpravo vyčaril vyvýšené pódium. Boli na ňom rozložené bubny, niekoľko gitár, lutna, čelo a gajdy.