Harry Potter a Ohnivá čaša

Harry dočítal a pozrel na Rona, ktorý tam stál s otvorenými ústami.

„Ako to zistila?“ zašepkal.

To však Harryho netrápilo.

„Ako to myslíš ‚všetci Hagrida nenávidíme‘?“ oboril sa na Malfoya. „Čo znamenajú všetky tie nezmysly?“ ukazoval na Crabba, „že ho vraj pohrýzol červoplaz? Veď tie nemajú ani zuby!“

Crabbe sa vyškieral, očividne veľmi spokojný so sebou.

„No, tak som si myslel, že týmto by sa mala skončiť učiteľská kariéra toho chrapúňa,“ vyhlásil Malfoy a oči mu žiarili. „Poloobor... a ja som si myslel, že v detstve len vylogal fľašu kosťorastu... Mamičkám a oteckom sa to nebude páčiť... Naľakajú sa, že by mohol zožrať ich detičky, ha-ha-ha...“

„Ty...“

„Dávate tam pozor?!“

K chlapcom doletel hlas profesorky Grumplovej. Dievčatá sa zhŕkli okolo jednorožca a hladkali ho. Harry bol taký nahnevaný, až sa mu článok z Denného Proroka triasol v rukách, a len nerád obrátil nevidomý pohľad k jednorožcovi, ktorého mnohé zázračné vlastnosti teraz vyratúvala profesorka Grumplová zvučným hlasom, tak aby ju počuli aj chlapci.

„Dúfam, že tu tá žena zostane,“ vyhlásila Parvati Patilová po hodine, keď už všetci mierili do hradu na obed. „Asi takto by som si predstavovala hodiny starostlivosti o zázračné tvory... skutočné tvory ako jednorožce, nie obludy...“

„A čo s Hagridom?“ nahnevane sa spytoval Harry na schodoch.

„A čo by s ním bolo?“ chladne odsekla Parvati. „Stále predsa môže byť hájnikom, nie?“

Od plesu sa Parvati správala k Harrymu veľmi chladne. Usúdil, že sa jej mal asi väčšmi venovať, lenže ona sa zrejme dobre bavila aj tak. Každému, kto bol ochotný ju počúvať, vykladala, ako sa dohodla s tým chlapcom z Beauxbatonsu, že sa cez najbližší víkendový výlet stretnú v Rokville.

„To bola skutočne dobrá hodina,“ skonštatovala spokojne Hermiona už vo Veľkej sieni. „Nevedela som o jednorožcoch ani polovicu z toho, čo nám profesorka Grumplová...“

„Pozri sa na toto!“ zavrčal Harry a strčil jej pod nos článok z Denného Proroka.

Hermiona čítala s otvorenými ústami. Reagovala presne tak ako Ron.

„Ako sa to tá otrasná ženská dozvedela? Čo myslíte, asi nie od Hagrida.“

„Určite nie,“ precedil Harry a nazúrene sa hodil na stoličku pri chrabromilskom stole. „Nepovedal to predsa ani nám. Ja si myslím, že Skeeterka bola taká naštvaná, že jej neposkytol kopu hrozných informácií o mne, nuž snorila, kde sa dalo, aby sa mu pomstila.“

„Možno počula, čo hovoril madam Maxime na tom plese,“ potichu poznamenala Hermiona.

„Boli by sme ju v záhrade videli,“ odvetil Ron. „Okrem toho aj tak nesmie vstupovať do areálu školy. Hagrid povedal, že Dumbledore jej to zakázal...“

„Možno má aj ona neviditeľný plášť,“ uvažoval Harry, keď si nakladal na tanier dusené kurča a od rozčúlenia všetko naokolo pokvapkal. „To by sa tak na ňu podobalo, skrývať sa v kríkoch a načúvať.“

„Chceš povedať, že robila to, čo vy dvaja s Ronom,“ podpichla ho Hermiona.

„My sme to nechceli!“ rozhorčoval sa Ron. „Nemali sme na výber! Hlupák, rozpráva o svojich obrích predkoch na takom mieste, kde ho môže hocikto počuť!“

„Musím ísť za ním,“ vyhlásil Harry. „Dnes večer po veštení. Poviem mu, že ho chceme späť... veď to predsa chceš aj ty, nie?“ oboril sa na Hermionu.

„Ja... no, nepredstieram, že to nebola príjemná zmena mať aspoň raz poriadnu hodinu starostlivosti o zázračné tvory, ale samozrejme, že chcem, aby sa Hagrid vrátil!“ dodala Hermiona náhlivo, vystrašená Harryho zúrivým pohľadom.

A tak v ten deň po večeri ešte raz všetci traja vyšli z hradu a po zamrznutom školskom nádvorí sa pobrali k Hagridovej chalupe. Zaklopali a odpovedal im dunivý Tesákov štekot.

„Hagrid, to sme my!“ kričali a búchali na dvere. „Otvor!“

Hagrid sa neohlasoval. Počuli, ako Tesák škrabe na dvere a skučí, ale zostalo zatvorené. Búchali ešte zo desať minút, Ron dokonca trieskal na okno, ale nikto sa neozval.

„Prečo sa vyhýba nám?“ nechápala Hermiona, keď to vzdali a vracali sa do školy. „Nemôže si predsa myslieť, že my dbáme o to, či je poloobor, alebo nie.“

Zdalo sa však, že Hagrid si to myslí. Celý týždeň po ňom nebolo ani stopy. Neukazoval sa vo Veľkej sieni pri učiteľskom stole a nevideli ho ani plniť si povinnosti hájnika a naďalej ich učila profesorka Grumplová. Malfoy sa im pri každej možnej príležitosti škodoradostne vyškieral.

„Chýba vám váš miešanec?“ šepkal Harrymu, pravdaže iba v blízkosti nejakého učiteľa, aby sa mu Harry nemohol odplatiť. „Chýba vám sloní muž?“

V polovici januára sa išlo do Rokvillu. Hermionu veľmi prekvapilo, keď sa chystal aj Harry.

„Myslela som si, že využiješ prázdnu klubovňu,“ povedala. „A začneš naozaj pracovať na tom vajci.“

„Och... myslím, že už tuším, o čo ide,“ klamal Harry.

„Naozaj?“ začudovane povedala Hermiona. „No výborne!“

Harryho pichli výčitky svedomia, ale ignoroval ich. Ešte stále mu na rozlúštenie zostáva päť týždňov a to je predsa celá večnosť... zatiaľ čo v Rokville môže natrafiť na Hagrida a naskytne sa mu príležitosť prehovoriť ho, aby sa vrátil.