Harry Potter a Ohnivá čaša

Úsmev Rity Skeeterovej trochu povädol, ale takmer okamžite ho nasadila znova, otvorila kabelku z krokodílej kože, vytiahla bleskové brko a povedala: „A čo keby si mi poskytol interview o Hagridovi, akého ho poznáš ty, Harry? O človeku, ktorý sa skrýva za svalmi? O tvojom nezvyčajnom priateľstve a jeho príčinách? Nazval by si ho náhradným otcom?“

Hermiona prudko vstala, zvierajúc v rukách pohár s pivom, akoby to bol granát.

„Vy protivná ženská!“ precedila cez stisnuté zuby. „Vám sa hodí hocijaký príbeh o hocikom, však? Ešte aj Luda Bagmana...“

„Sadni si, ty malá hlupaňa, a nerozprávaj o veciach, ktorým nerozumieš,“ povedala Rita Skeeterová chladne a pohľad jej stvrdol, keď dopadol na Hermionu. „Viem o Ludovi Bagmanovi veci, pri ktorých by tie tvoje kučeravé vlasy vstávali dupkom! Niežeby si to potrebovala,“ dodala hľadiac na Hermionine husté neposlušné vlasy.

„Poďme,“ zavelila Hermiona, „poďme, Ron, Harry...“ Zdvihli sa a mnohí ich vyprevádzali pohľadom. Pri dverách sa Harry obzrel. Bleskové brko Rity Skeeterovej lietalo sem a tam po kuse pergamenu na stole.

„Nabudúce pôjde po tebe, Hermiona,“ potichu znepokojene predpovedal Ron už na ulici.

„Len nech skúsi!“ vzdorovito odvetila Hermiona trasúc sa od zlosti. „Ja jej ukážem. Vraj malá hlupaňa?! Za to sa jej pomstím. Najprv Harry, potom Hagrid...“

„Radšej Ritu Skeeterovú nedráždi,“ nervózne ju varoval Ron. „Myslím to vážne, Hermiona, lebo na teba niečo vyhrabe...“

„Moji rodičia nečítajú Denného Proroka. Nemôže ma natoľko vystrašiť, aby som niekde zaliezla aj ja!“ vyhlásila a kráčala tak rýchlo, že Ron s Harrym jej nestačili. Naposledy videl Harry Hermionu takto nazúrenú, keď dala zaucho Dracovi Malfoyovi. „A ani Hagrid sa už nebude skrývať! Nikdy nemal dopustiť, aby ho ten podradný čarodejnícky exemplár až natoľko vyviedol z miery. Poďme!“

Rozbehla sa a viedla ich hore k bráne s okrídlenými diviakmi a cez školský areál k Hagridovej chalupe.

Záclony boli stále zatiahnuté, no keď prišli bližšie, zvnútra sa ozýval Tesákov štekot.

„Hagrid!“ kričala Hermiona a trieskala na dvere. „Hagrid, stačilo! Vieme, že si tam! Nikomu nezáleží na tom, či tvoja mama bola obryňa, Hagrid! Nemôžeš dovoliť tej Skeeterke, aby ťa takto zničila! Hagrid, poď von, netrucuj...“

Dvere sa otvorili. Hermiona spustila: „Už bolo na...“ no odrazu zmĺkla, lebo sa ocitla zoči-voči nie Hagridovi, ale Albusovi Dumbledorovi.

„Dobrý deň,“ pozdravil s príjemným úsmevom.

„My... eh... chceli sme navštíviť Hagrida,“ vysvetľovala Hermiona placho.

„Áno, predpokladal som,“ Dumbledorovi v očiach zasvietila iskrička. „Nejdete ďalej?“

„Och... uhm... áno,“ prikývla Hermiona.

A všetci traja vošli do chalupy. Len čo Harry prekročil prah, vrhol sa k nemu Tesák, štekal ako bláznivý a chcel mu oblizovať uši. Harry sa ho ledva zbavil a obzeral sa. Hagrid sedel za stolom, na ktorom stáli dve veľké šálky čaju. Vyzeral hrozne. Tvár mal fľakatú, oči spuchnuté a pokiaľ išlo o jeho vlasy, zašiel do opačného extrému – teraz vyzerali ako parochňa z pomotaného drôtu.

„Ahoj, Hagrid,“ pozdravil Harry.

Hagrid pozrel naňho.

„Čau!“ odzdravil veľmi smutne a chrapľavo.

„Myslím, že ešte potrebujeme čaj,“ skonštatoval Dumbledore, zavrel za Ronom, Harrym a Hermionou dvere, vytiahol prútik, pokrútil ním a vo vzduchu sa zjavil otáčajúci sa podnos s čajom a s tanierom koláčov. Dumbledore pričaroval podnos na stôl a všetci sa posadili. Chvíľu bolo ticho a potom riaditeľ povedal: „Nepočul si náhodou, čo kričala slečna Grangerová, Hagrid?“

Hermiona trochu zružovela, ale Dumbledore sa na ňu usmial a pokračoval: „Zdá sa, že Hermiona, Harry a Ron sa s tebou stále chcú priateliť. Usudzujem podľa toho, ako sa pokúšali vylomiť dvere.“

„Samozrejme, že sa s ním chceme priateliť!“ Harry hľadel na Hagrida. „Nemysli si, že ak tá krava Skeeterová – prepáčte, pán profesor,“ dodal rýchlo a pozrel na Dumbledora.

„Na chvíľku som stratil sluch, Harry, a netuším, čo si povedal,“ poznamenal Dumbledore, pričom hľadel do stropu a prepletal prstami.

„Eh... áno,“ krotko pokračoval Harry. „Chcel som len... Hagrid, ako si si mohol myslieť, že by sme si niečo robili z toho, čo o tebe napísala tá... baba?“

Z uhľovočiernych Hagridových očí sa vykotúľali dve velikánske slzy a pomaličky mu stekali do pochlpenej brady.

„Živý dôkaz toho, čo som ti hovoril, Hagrid,“ utrúsil Dumbledore a stále nespúšťal oči zo stropu. „Ukázal som ti listy od mnohých rodičov, ktorí si ťa pamätajú z čias, keď tu študovali oni, a v nich mi jasne dávajú najavo, že keby som ťa vyhodil, určite by k tomu povedali svoje...“

„Nie všetci,“ chrapľavo namietal Hagrid. „Nie všetci chcú, aby som zostal.“

„Prosím ťa, Hagrid, ak trváš na všeobecnej popularite, obávam sa, že zostaneš zavretý v tejto chalupe veľmi dlho,“ tvrdil Dumbledore prísne hľadiac ponad polmesiačikovité okuliare. „Odkedy som riaditeľom tejto školy, neprešiel jediný týždeň, aby som nedostal aspoň jednu sťažnosť na to, ako školu zle vediem. A čo mám robiť? Zabarikádovať sa v pracovni a s nikým sa nerozprávať?“