Harry Potter a Ohnivá čaša

„Ale vy... vy nie ste poloobor!“ škrekľavo vyprskol Hagrid.

„Pozri sa na mojich príbuzných, Hagrid!“ zlostne vyhŕkol Harry. „Pozri sa na Dursleyovcov!“

„Výborná poznámka,“ ocenil profesor Dumbledore. „Môjho vlastného brata Aberfortha súdne stíhali za uplatňovanie nenáležitých kúzel na koze. Bolo to vo všetkých novinách, ale myslíš, že sa Aberforth skrýval? Kdeže! S hlavou vztýčenou pokračoval vo svojej práci. Pravdaže, nie som si celkom istý, či vie čítať, takže možno to nebola statočnosť...“

„Vráť sa a uč nás, Hagrid,“ potichu prosila Hermiona, „prosím, vráť sa, naozaj nám chýbaš.“

Hagrid preglgol. Po lícach a do schlpenej brady mu stekali ďalšie slzy.

Dumbledore vstal. „Neprijímam tvoju výpoveď, Hagrid, a očakávam, že v pondelok opäť nastúpiš do práce,“ povedal. „O pol deviatej sa stretneme vo Veľkej sieni pri raňajkách. A nechcem počuť nijaké výhovorky. Dovidenia vospolok.“

Dumbledore vyšiel z chalupy a cestou ešte poškrabkal Tesáka za ušami. Keď sa dvere za ním zavreli, Hagrid sa rozplakal do dlaní veľkých ako vrchnáky od smetníkov. Hermiona ho hladkala po ruke, až nakoniec zdvihol hlavu. Oči mal celkom červené. „Veľký človek, ten Dumbledore... veľký človek...“

„Áno, veru,“ prikývol Ron. „Môžem si vziať koláč, Hagrid?“

„Len sa ponúkni,“ Hagrid si spakruky utieral oči. „A jasnačka, že má pravdu, všetci máte pravdu... som hlupák... môj starý dobrý tatko by sa hanbil, jako vyvádzam...“ Do očí mu zase vhŕkli slzy, ale utieral si ich energickejšie, a povedal: „Nikdy som vám neukazoval tatkovu fotku, čo?“

Hagrid vstal, šiel k bielizníku, otvoril zásuvku a vytiahol fotografiu nízkeho čarodejníka s rovnako prižmúrenými čiernymi očami, ako mal on. Usmiaty mužík sedel Hagridovi na pleci. Súdiac podľa jablone vedľa Hagrid v tom čase meral dobre vyše dvoch metrov, ale jeho tvár bola bez brady, mladá, okrúhla a hladká – mohol mať vtedy najviac jedenásť rokov.

„Túto fotku urobili krátko nato, ako som prišiel do Rokfortu,“ chripel Hagrid. „Tatko bol celý bez seba... myslel si, že zo mňa nijaký čarodejník nebude, skrz mamku... a vôbec. Jasne, že som v čarovaní nikdy nebol moc dobrý... ale aspoň sa nedožil, že ma vyhodili. Umrel, keď som bol druhák...

Dumbledore sa za mňa postavil, keď už tatka nebolo. Dal mi miesto hájnika... verí ľuďom. Dáva im druhú šancu... je lepší než ostatní riaditelia. Prijme na Rokfort hockoho, dokiaľ má ten žiak talent. Vie, že človek sa môže vydariť, aj keď jeho rodina nebola... no... nebola až taká slušná. Ale daktorí to nechápu. Furt ti to budú vyhadzovať na oči... budú tvrdiť, že majú len veľké kosti, než by vstali a povedali – som, čo som, a nehanbím sa za to. ‚Nikdy sa nehanbi,‘ hovorieval môj tatko, ‚daktorí ti to budú vyhadzovať na oči, ale tí za to nestoja, aby si sa preto trápil.‘ A mal recht. Bol som idiot. Pre hentú sa už trápiť nebudem, to vám sľubujem. Vraj veľké kosti... Ja jej dám veľké kosti.“

Harry, Ron a Hermiona si nervózne vymenili pohľady. Harry by bol radšej zobral na prechádzku päťdesiat tryskochvostých škrotov, než by priznal Hagridovi, že vypočul jeho rozhovor s madam Maxime, ale Hagrid rozprával ďalej, očividne si neuvedomujúc, že povedal niečo čudné.

„Vieš čo, Harry?“ zdvihol oči od otcovej fotografie a mal ich celkom jasné, „keď som ťa videl po prvý raz, trochu si mi pripomínal mňa samého. Mamka a tatko ti už nežili a zdalo sa ti, že sa do Rokfortu nehodíš, pamätáš sa? Nebol si si istý, čo z teba bude... a kukni teraz, Harry. Šampión školy!“

Chvíľu na Harryho hľadel a potom vážne povedal: „Vieš, čomu by som sa potešil, Harry? Potešil by som sa, keby si vyhral, naozaj. Všetkým by si im ukázal... nemusíš byť čistokrvný, aby si to zvládol. Nemusíš sa hanbiť za to, čo si. Nech by videli, že Dumbledore má pravdu, keď prijme každého, čo vie čarovať. Jako ti to ide s tým vajcom, Harry?“

„Výborne,“ odvetil Harry. „Naozaj výborne.“

Na nešťastnej Hagridovej tvári sa zjavil široký trasľavý úsmev.

„Tak, chlapče môj... len im to ukáž, Harry. Všeckých ich poraz!“

Klamať Hagridovi bolo iné ako klamať ostatným. V to popoludnie ho ešte aj v hrade prenasledovala vidina šťastného výrazu na Hagridovej zarastenej tvári, keď si predstavoval Harryho ako víťaza. To nerozlúštiteľné vajce Harryho v ten večer tlačilo na duši ešte väčšmi a kým šiel spať, rozhodol sa – je načase potlačiť svoju pýchu a zistiť, či Cedricova rada za niečo stojí.

25 Vajce a oko

Pretože Harry netušil, ako dlho sa bude musieť kúpať, aby rozlúštil tajomstvo zlatého vajca, rozhodol sa, že to urobí v noci, keď bude mať na to toľko času, koľko bude chcieť. Hoci nerád prijímal niečo od Cedrica, rozhodol sa, že predsa použije kúpeľňu prefektov, lebo má do nej prístup oveľa menej ľudí, takže je aj menej pravdepodobné, že by ho niekto vyrušil.