Harry Potter a Ohnivá čaša

„Dostal som pokarhanie za to, že som tam chodil,“ povedal Harry, čo bola iba spolovice pravda – Percy ho raz prichytil, ako odtiaľ vychádza. „Tak som si myslel, že sa tam už radšej nevrátim.“

„Aha... chápem...“ povedala Myrtla a znechutene si vytláčala pupáčik na brade. „No... skrátka... skúsila by som to vajce vo vode. Tak to urobil aj Cedric Diggory.“

„Aj jeho si špehovala?“ rozhorčene sa spýtal Harry. „To sem po večeroch chodíš špehovať, ako sa prefekti kúpu?“

„Niekedy,“ odvetila Myrtla nezbedne, „ale nikdy som nevyliezla a s nikým som sa nerozprávala.“

„To som teda, poctený!“ zachmúrene poznamenal Harry. „Zavri oči.“

Presvedčil sa, či má Myrtla zakryté okuliare, potom vyliezol z bazéna, omotal si uterák okolo drieku a šiel po vajce. Keď bol zase vo vode, Myrtla vykukla pomedzi prsty a pobádala ho: „No tak... otvor ho pod vodou!“

Harry ponoril vajce pod penu a otvoril ho – tentoraz nekvílilo. Vychádzal z neho klokotavý zvuk, nejaká pieseň, no slovám nerozumel.

„Aj ty si musíš strčiť hlavu pod vodu,“ poradila mu Myrtla, ktorej sa očividne veľmi páčilo, keď ho dirigovala. „No tak!“

Harry sa zhlboka nadýchol a skĺzol pod hladinu – sedel na mramorovom dne a z otvoreného vajca sa niesol zbor tajuplných hlasov:

Hľadaj nás tam, kde počuješ náš hlas,
na zemi spievať nemôže nikto z nás.
A pri hľadaní mysli na vec jedinú,
že dávame ti iba jednu hodinu.
Vzali sme to, čoho najviac je ti ľúto,
bez čoho dušu tvoju zaplaví smútok.
Ak za hodinu nenájdeš, čo ti chýba,
bude prineskoro, zostane žiaľ ti iba.

Harry vyplával na hladinu, vynoril sa z bubliniek a potriasol hlavou, aby mu vlasy nepadali do očí.

„Počul si?“ spýtala sa Myrtla.

„Áno... ‚Hľadaj nás tam, kde počuješ náš hlas...‘ a aby ma donútili... počkaj, musím si to vypočuť ešte raz.“

Harry sa znovu ponoril. Ešte tri razy si musel pieseň vypočuť, kým sa ju naučil naspamäť, potom chvíľu šliapal vodu a úporne premýšľal. Myrtla z neho nespúšťala oči.

„Musím hľadať tých, čo nemôžu hovoriť na zemi...“ uvažoval pomaly. „Ech, kto by to tak mohol byť?“

„Zapína ti to pomaly.“

Nikdy nevidel Umrnčanú Myrtlu takú natešenú, ak, pravda, neráta ten deň, keď Hermione od všehodžúsu zarástla tvár srsťou a narástol jej mačací chvost. Harry sa rozhliadal po kúpeľni a rozmýšľal. Ak tie hlasy počuť iba pod vodou, tak je jasné, že patria vodným tvorom. Vyložil tú teóriu Myrtle, a tá sa uškrnula.

„No, presne to si myslel aj Diggory,“ povedala. „Ležal tu a nahlas sa rozprával sám so sebou. Celú večnosť... až zmizli skoro všetky bublinky...“

„Pod vodou...“ pomaly uvažoval Harry. „Myrtla, čo žije v jazere okrem tej obrovskej sépie?“

„Och, no kadečo. Niekedy tam chodievam... vieš, občas mi iné ani nezostáva, keď ma niekto nečakane spláchne...“

Harry sa usiloval nemyslieť na to, ako Myrtla letí potrubím do jazera spolu s obsahom záchoda. „A má tam niečo ľudský hlas? Vydrž...“

Harrymu padol zrak na obraz morskej panny driemajúcej na obraze.

„Myrtla, nežijú tam náhodou vodní ľudia?“

„Ó! Výborne!“ zvolala a hrubé okuliare sa jej zaleskli. „Diggorymu to trvalo oveľa dlhšie! A to bola hore ešte aj ona,“ so znechuteným výrazom na mrzutej tvári ukázala hlavou na morskú pannu, „predvádzala sa a chichotala, trepotala plutvami...“

„To je ono, však?“ vzrušene zvolal Harry. „Druhou úlohou bude nájsť v jazere vodných ľudí a... a...“

No odrazu si uvedomil, čo hovorí, a cítil, že z neho nadšenie vyprcháva tak, akoby mu niekto z brucha vytiahol zátku. Nevedel dobre plávať, nikdy nemal dosť príležitostí si to natrénovať. Keď bol Dudley malý, zapísali ho do kurzu, ale strýko Vernon a teta Petunia, nepochybne dúfajúc, že sa Harry jedného dňa utopí, sa nenamáhali prihlásiť aj jeho. Pár dĺžok tohoto bazéna, to zvládol, lenže jazero je veľmi veľké a veľmi hlboké... a vodní ľudia celkom určite žijú až na dne...

„Myrtla,“ povedal pomaly, „a ako mám dýchať?“

Pri tých slovách sa Myrtline oči znova naplnili slzami.

„To je netaktné!“ zahundrala a hrabala sa v habite, hľadajúc vreckovku.

„Čo je netaktné?“ nechápal Harry.

„Rozprávať o dýchaní predo mnou!“ zaškriekala a jej hlas sa ozýval v kúpeľni. „Keď ja nemôžem... keď ja som nedýchala... večnosť...“

Zaborila si tvár do vreckovky a hlasno sa vysmrkala. Harry sa rozpamätal, aká citlivá bývala vždy na to, že je mŕtva. Nepoznal jediného ducha, ktorý by okolo toho robil taký rozruch.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa netrpezlivo. „Nechcel som... iba som zabudol...“