Harry Potter a Ohnivá čaša

„Nemáte právo ma nikam posielať!“ zasyčal Snape a pustil si predlaktie, akoby sa hneval sám na seba. „Mám rovnaké právo pohybovať sa po škole po zotmení ako aj vy!“

„Tak sa hýbte preč,“ odsekol mu Moody a v jeho hlase znela hrozba. „Teším sa, až sa raz stretneme v nejakej tmavej chodbe... Mimochodom, niečo vám vypadlo...“

Harry, stuhnutý od hrôzy, videl, ako Moody ukazuje na Záškodnícku mapu, ktorá stále ležala na schode pod ním. Keď sa Snape a Filch otočili, že ta pozrú, Harry sa vykašľal na opatrnosť, zdvihol pod plášťom ruky a zúrivo mával na Moodyho, aby upútal jeho pozornosť, a ústami naznačoval: „To je moje! Moje!“

Snape sa načiahol za mapou a na tvári mu bolo vidieť, že všetko pochopil...

„Acio, pergamen!“

Mapa vyletela do vzduchu, prekĺzla Snapovi pomedzi natiahnuté prsty a vletela do Moodyho ruky.

„Moja chyba,“ pokojne povedal Moody. „To je moje... muselo mi to vypadnúť predtým.“

No Snapove čierne oči preskakovali z vajca vo Filchových rukách na mapu v Moodyho ruke a Harry vedel, že si dal jedno s druhým dohromady, ako to vedel iba on. „Potter,“ povedal potichu.

„To je zase čo?“ pokojne sa spýtal Moody, poskladal mapu a strčil si ju do vrecka.

„Potter!“ zamrmlal Snape, otočil sa a hľadel presne na miesto, kde stál Harry, akoby ho odrazu videl. „To vajce je Potterovo. Aj ten kus pergamenu patrí Potterovi. Už som ho videl, poznám ho! Potter je tu! Potter v neviditeľnom plášti!“

Snape vystrel pred seba ruky ako slepec a začal postupovať hore schodmi. Harry by bol prisahal, že veľké nozdry sa mu ešte väčšmi roztiahli, akoby ho chcel vymieňať, a uviaznutý sa naklonil dozadu, usilujúc sa vyhnúť Snapovým prstom, ale každú chvíľu...

„Nič tam nie je, Snape!“ vyštekol Moody, „ale s radosťou vyrozprávam riaditeľovi, ako rýchlo ste si spomenuli na Harryho Pottera!“

„Čo tým myslíte?“ Snape sa znova otočil k Moodymu a natiahnuté prsty mal len niekoľko centimetrov od Harryho hrude.

„To, že Dumbledora by veľmi zaujímalo, kto toho chlapca prihlásil do turnaja!“ odvetil Moody a krivkal bližšie ku schodom. „A mňa tiež, Snape... veľmi by ma to zaujímalo...“ Svetlo fakle sa mihlo na jeho skaličenej tvári, takže jazvy a diera po kuse nosa sa zdali hlbšie a tmavšie.

Snape hľadel na Moodyho, a tak Harry nevidel výraz na jeho tvári. Chvíľu nikto nevravel nič, ani sa nepohol. Potom Snape pomaly stiahol ruky.

„Iba som si myslel,“ hundral a na hlase mu bolo poznať, že sa núti hovoriť pokojne, „že ak sa Potter zase potuluje v nočnú hodinu – má taký nešťastný zvyk – malo by sa mu v tom zabrániť. Pre... pre jeho vlastnú bezpečnosť.“

„Aha, chápem,“ potichu poznamenal Moody. „Takže vy máte na srdci Potterove najlepšie záujmy, všakže?“

Nastalo ticho. Snape a Moody stále hľadeli jeden na druhého. Pani Norrisová nahlas zamňaukala, vykúkajúc spoza Filchovej nohy, akoby ňuchala, odkiaľ sa šíri tá kúpeľová vôňa.

„Myslím, že sa vrátim do postele,“ stroho vyhlásil Snape.

„To je najlepší nápad, aký ste dnes v noci dostali,“ poznamenal Moody. „A teraz, Filch, keby ste mi dali to vajce...“

„Nie!“ odmietol Filch a zvieral ho, akoby to bol jeho prvorodenec. „Profesor Moody, to je dôkaz o Zloduchovej krádeži!“

„Je to majetok šampióna, ktorému ho ukradol,“ povedal Moody. „Hneď mi ho dajte.“

Snape zišiel dolu schodmi a bez ďalších slov prešiel popri Moodym. Filch zatskal na pani Norrisovú, ktorá chvíľu bez mihnutia zízala na Harryho, potom sa otočila a nasledovala svojho pána. Harry dýchal veľmi rýchlo ešte aj pri zvuku vzďaľujúcich sa Snapových krokov. Filch podal Moodymu vajce a aj on sa stratil z dohľadu, čosi hundrúc pani Norrisovej. „To nič, moja zlatá... ráno pôjdeme za Dumbledorom... povieme mu, čo Zloduch vyviedol...“

Ozvalo sa buchnutie dverí. Harry hľadel na Moodyho. Ten si položil palicu na najspodnejší schod, namáhavo začal vystupovať k nemu a pri každom druhom kroku sa ozývalo duté klop.

„To bolo len o vlások, Potter,“ šepkal.

„Áno... ja... ďakujem vám,“ ledva šepkal Harry.

„Čo je to?“ spýtal sa Moody a vytiahol Záškodnícku mapu a rozvinul ju.

„Mapa Rokfortu,“ priznal Harry, dúfajúc, že Moody ho čo najskôr vytiahne zo schodu – noha ho už začínala bolieť.

„Pri Merlinovej brade!“ zašepkal Moody hľadiac na mapu a jeho čarovné oko sa gúľalo ako bláznivé. „To... to teda je mapa, Potter!“

„Áno... je celkom užitočná,“ prikývol Harry. Od bolesti mu už do očí vhŕkli slzy. „Eh... pán profesor, nemohli by ste mi pomôcť?“

„Čo? Ach, áno, pravdaže.“

Moody chytil Harryho za ruky a ťahal, uviaznutá noha sa uvoľnila a Harry sa postavil na ďalší schod. Moody nespúšťal oči z mapy.

„Potter...“ povedal pomaly, „nevidel si náhodou, kto sa vlámal do Snapovej pracovne? Myslím tu na tejto mape.“

„Eh... áno, videl...“ priznal Harry. „Bol to pán Crouch.“

Moodyho čarovné oko bleskové preletelo po celej mape. Odrazu sa tváril vyľakane.

„Crouch? Si... si si istý, Potter?“

„Celkom istý,“ potvrdil Harry.

„Ale už tu nie je,“ Moodyho oko stále hľadelo na mapu. „Crouch... no to je veľmi... veľmi zaujímavé.“