Harry Potter a Ohnivá čaša

Tak ako predtým, než sa mal postaviť pred chvostorožca, čas plynul, akoby niekto začaroval hodiny na mimoriadne rýchly chod. Do dvadsiateho štvrtého februára zostával týždeň (ešte stále je čas)... potom päť dní (už musím niečo nájsť)... tri dni (len nech na niečo prídem... prosím, nech na niečo prídem)...

Keď zostávali už len dva dni, Harry zase prestal jesť. Jediný svetlý bod na pondelňajších raňajkách bol návrat hnedej sovy od Siriusa. Harry jej odviazal z nohy pergamen, rozvinul ho a čítal najkratší list, aký mu doteraz Sirius napísal.

Obratom mi oznám dátum najbližšieho víkendu v Rokville.

Harry prevrátil pergamen a pozrel na rubovú stranu v nádeji, že tam ešte niečo bude – bol však prázdny.

„Víkend o dva týždne,“ pošepla mu Hermiona, ktorá si prečítala lístok ponad Harryho plece. „Tu máš moje brko a sovu ihneď pošli naspäť.“

Harry načmáral dátum na rubovú stranu Siriusovho listu, uviazal ho hnedej sove na nohu a hľadel, ako znova odletela. Čo čakal? Radu, ako prežiť pod vodou? Tak veľmi sa sústredil na Snapa a Moodyho, že celkom zabudol spomenúť riešenie druhej úlohy.

„Načo chce vedieť, kedy bude víkend v Rokville?“ čudoval sa Ron.

„Neviem,“ otupene odvetil Harry. Chvíľkový pocit šťastia z návratu sovy vyprchal. „Poď... máme starostlivosť o zázračné tvory.“

Či im Hagrid chcel vynahradiť trápenie s tryskochvostými škrotmi, alebo preto, že zostali už len dva, a možno sa usiloval dokázať, že zvládne aj to, čo profesorka Grumplová, Harry nevedel, ale odkedy sa Hagrid znovu vrátil do práce, pokračoval v jej hodinách o jednorožcoch. Ukázalo sa, že o nich vie tak veľa ako o príšerách, hoci bolo jasné, že bez jedovatých tesákov nemajú preňho také isté čaro.

Dnes sa mu podarilo chytiť dve mláďatká. Na rozdiel od dospelých jednorožcov boli čisto zlaté. Parvati s Lavender pri pohľade na ne chytali záchvaty nadšenia a ešte aj Pansy Parkinsonová mala čo robiť, aby zakryla, ako sa jej páčia.

„Týchto zbadáte ľahšie jako dospelých,“ vysvetľoval žiakom Hagrid. „V dvoch rokoch sa im zmení farba na striebornú a vo štvrtom roku im narastie roh. Obelejú, až keď celkom dospejú, to je tak asi v siedmich rokoch. Jako maličkí sú neni takí plachí... chlapci im tak moc nevadia... Poďte kúsok sem, môžete ich pohladkať, jak chcete... dajte im tutok kúsok cukru...“

„Jako ti je, Harry?“ šepkal Hagrid trochu bokom, kým sa ostatní zhŕkli okolo jednorožcov.

„Dobre,“ odvetil Harry.

„Trochu nervózny, čo?“

„Trošku.“

„Harry,“ Hagrid mu položil na plece svoju obrovskú ruku, až sa Harrymu pod jej ťarchou podlomili kolená. „Predtým než som videl, jako si dostal toho chvostorožca, som sa bál, ale teraz viem, že dokážeš hocičo, na čo sa dáš. Ani trochu sa nebojím. Nič sa ti nestane. Už si to riešenie našiel, čo?“

Harry prikývol, no len čo to urobil, zmocnilo sa ho šialené nutkanie priznať sa, že nemá ani potuchy, ako prežije hodinu na dne jazera. Pozrel na Hagrida – možno sa niekedy ponára do jazera kvôli jeho obyvateľom. Veď sa stará o všetko, čo je v areáli školy...

„Vyhráš to,“ zamumlal Hagrid a znova ho potľapkal po pleci, až mal Harry pocit, že sa zaboril do mäkkej zeme o pár centimetrov hlbšie. „Viem to. Cítim to. Vyhráš, Harry.“

Harry sa jednoducho nemohol donútiť, aby zotrel z Hagridovej tváre ten šťastný úsmev plný istoty. Predstieral, že ho zaujali mladé jednorožce, a šiel k ostatným spolužiakom, aby ich aj on pohladkal.

Večer pred druhou úlohou už mal Harry pocit, akoby sa ocitol v nejakom hroznom sne. Naplno si uvedomoval, že aj keby nejakým zázrakom našiel vhodné kúzlo, mal by čo robiť, aby sa ho za jednu noc naučil. Ako toto mohol dopustiť? Prečo nezačal hľadať riešenie skôr? Prečo sa na hodinách niekedy nesústredil – čo ak niektorý učiteľ niekedy spomenul, ako sa udržať pod vodou?

Vonku zapadalo slnko a on aj s Hermionou a Ronom sedeli v knižnici, horúčkovite prevracali stránku po stránke skrytí za obrovskými kopami kníh. Harrymu zakaždým poskočilo srdce, keď v nejakej zbadal slovo „voda“, ale najčastejšie to bolo iba niečo ako „Vezmi dve deci vody, pol hrste rozdrvených lístkov mandragory a mločie...“

„Pochybujem, že je to možné,“ otvorene vyhlásil Ron spoza kopy kníh na druhej strane stola. „Nikde nič nie je. Nič. Najbližšie, čo som našiel, bolo vysúšanie kaluží a rybníkov – sušiace zaklínadlo, ale to ani zďaleka nebolo také účinné, aby vysušilo jazero.“

„Musí niečo byť,“ hundrala si Hermiona a prisunula si sviečku bližšie. Oči mala také unavené, že keď sa prehrabávala v maličkom výtlačku Starých a zabudnutých kúzel a čarov, musela si ho strčiť až pod nos. „Nedali by predsa nesplniteľnú úlohu.“