Harry Potter a Ohnivá čaša

Konček prútika sa rozsvietil, Harry sa zakrádal popri policiach a vyberal ďalšie knihy – knihy kúzel a čarov, knihy o vodných ľuďoch a vodných príšerách, knihy o slávnych čarodejníkoch a čarodejniciach, o čarovných vynálezoch, skrátka o všetkom možnom, kde by mohla byť nejaká aspoň letmá zmienka o tom, ako prežiť pod vodou. Preniesol si ich na stôl a pustil sa do práce. Prehľadával ich pri úzkom lúči svetla, ktorý dopadal z jeho prútika, a občas pozrel na hodinky...

Jedna po polnoci... dve po polnoci... Vládal pokračovať iba tak, že si hovoril: v ďalšej knihe... v tej ďalšej... v tej ďalšej...

Morská panna na obraze v prefektskej kúpeľni sa smiala. Harry nadskakoval ako korková zátka v klokotajúcej vode pri jej skale a ona zatiaľ držala nad hlavou jeho Blesk.

„Poď, vezmi si ho!“ chichotala sa zlomyseľne. „No tak vyskoč!“

„Nemôžem,“ dychčal Harry, načahoval sa za Bleskom a zo všetkých síl sa snažil, aby sa neutopil. „Daj mi ho!“

No ona ho len koncom metly bolestivo štuchla do boku a smiala sa mu.

„To bolí... nechaj ma... au!“

„Harry Potter sa musieť zobudiť, pane!“

„Prestaň ma štuchať...“

„Dobby musieť štuchať Harryho Pottera, pane, on sa musieť zobudiť!“

Harry otvoril oči. Ešte stále bol v knižnici, neviditeľný plášť mu v spánku skĺzol z hlavy a líce sa mu prilepilo k stránkam knihy s názvom Tam, kde je prútik, je aj riešenie. Posadil sa. Napravil si okuliare a žmurkal v jasnom dennom svetle.

„Harry Potter sa musieť ponáhľať!“ pišťal Dobby. „O desať minút sa začínať druhá úloha a Harry Potter...“

„O desať minúť?“ zvreskol Harry. „Desať – naozaj desať minút?!“

Pozrel na hodinky. Dobby mal pravdu. Bolo o desať minút pol desiatej. Harry mal zasa pocit, akoby mu na hruď a na žalúdok dopadol obrovský balvan.

„Ponáhľať sa, Harry Potter!“ pišťal Dobby a ťahal Harryho za rukáv. „Vy byť očakávaný dole pri jazere s ostatnými šampiónmi, pane!“

„Už je neskoro, Dobby,“ beznádejne zachripel Harry. „Odstúpim zo súťaže, neviem ako...“

„Harry Potter splniť tú úlohu!“ pišťal domáci škriatok. „Dobby vedieť, že Harry Potter nenájsť tú správnu knihu, tak to Dobby urobiť zaňho!“

„Čo?! Ale veď ty nevieš, aká je druhá úloha...“

„Dobby vedieť, pane! Harry Potter ísť do jazera a musieť nájsť svojho čaríka...“

„Nájsť čo?“

„...a zobrať si čaríka od vodných ľudí!“

„Čo je čarík?“

„Váš čarokamarát, pane, váš čarík – čarík, ktorý dať Dobbymu sveter!“

Dobby sa potiahol za zmenšený hnedý sveter, ktorý teraz nosil na šortkách.

„Čo?!“ zhíkol Harry. „Oni majú... oni majú Rona?“

„To, bez čoho Harrymu Potterovi zaplaviť dušu smútok, pane!“ pišťal Dobby. „Ak za hodinu nenájdeš...“

„...čo ti chýba,“ recitoval Harry a zdesene hľadel na domáceho škriatka, „už je prineskoro, zostane žiaľ ti iba. Dobby, čo mám urobiť?“

„Vy musieť zjesť toto, pane!“ pišťal škriatok a z vrecka šortiek vytiahol guľku pripomínajúcu klbko slizkých sivozelených potkaních chvostov. „Tesne predtým, ako vy vstúpiť do jazera, pane – to byť žiabrovka!“

„A na čo je to?“ Harry civel na žiabrovku.

„To urobiť, aby Harry Potter môcť dýchať pod vodou, pane!“

„Dobby,“ netrpezlivo sa spytoval Harry, „počúvaj – si si tým istý?“

Ešte nezabudol, ako sa mu Dobby pokúšal „pomôcť“ naposledy a dopadlo to tak, že mu pravá ruka zostala bez kostí.

„Dobby si byť celkom istý, pane!“ vážne hovoril domáci škriatok. „Dobby všeličo počuť, pane, on byť domáci škriatok a chodiť po celom hrade, keď zapaľovať ohne a utierať podlahy. Dobby počuť profesorku McGonagallovú a profesora Moodyho v zborovni rozprávať sa o ďalšej úlohe... Dobby nedopustiť, aby Harry Potter stratiť svojho čaríka!“

Harryho pochybnosti zmizli. Vyskočil, strhol zo seba neviditeľný plášť, napchal si ho do tašky, schytil žiabrovku, strčil si ju do vrecka a vyletel z knižnice s Dobbym za pätami.

„Dobby musieť byť v kuchyni, pane!“ pišťal škriatok už na chodbe. „Dobbyho v kuchyni hľadať – veľa šťastia, Harry Potter, pane, veľa šťastia!“

„Uvidíme sa neskôr, Dobby!“ zakričal Harry a už letel po chodbe a schody bral po troch.

Vo vstupnej hale bolo len niekoľko oneskorencov. Vychádzali po raňajkách z Veľkej siene a mierili k dubovým dverám sledovať druhú úlohu. Prekvapene hľadeli, ako Harry preletel popri nich, pričom Colin a Dennis Creeveyovci odleteli nabok, keď skočil dolu kamennými schodmi von do mrazivého jasného povetria.

Keď uháňal po trávniku, videl, že sedadlá, ktoré v novembri obklopovali ohradu s drakmi, stoja teraz na druhom brehu – tribúny boli plné na prasknutie a odrážali sa v jazere. Ponad vodu sa čudne niesol vzrušený hovor keď Harry zo všetkých síl po druhom brehu bežal k rozhodcom, ktorí sedeli pri vode za stolom pokrytým zlatým súknom. Pri rozhodcovskom stole už stáli Cedric, Fleur a Krum a hľadeli, ako k nim Harry beží.

„Som... tu...“ dychčal Harry, prudko zastal v blate a nechtiac oprskal Fleurin habit.

„Kde si bol?“ ozval sa panovačný, nespokojný hlas. „Súťaž už začína!“