Harry Potter a Ohnivá čaša

Na dne jazera zbadal kamene. Vrhol sa k nim, schytil jeden so zvlášť ostrým okrajom a vrátil sa k soche. Začal rozsekávať povrazy, ktoré zväzovali Rona, a tie sa po chvíli rozpadli. Bezvedomý Ron sa vznášal kúsok nad dnom a kolísal sa vo vlniacej sa vode.

Harry sa obzeral. Po ostatných šampiónoch nebolo ani stopy. Kde trčia? Prečo sa neponáhľali? Otočil sa teda k Hermione, zobral ostrý kameň a začal sekať aj jej povrazy...

Okamžite ho chytilo niekoľko párov mocných rúk. Pol tucta vodných mužov ho ťahalo od Hermiony, krútili zelenými hlavami a smiali sa.

„Vezmi si len svojho zajatca,“ vravel mu jeden z nich. „Ostatných nechaj...“

„Nie!“ zlostne odsekol Harry – no vyleteli mu z úst iba dve veľké bubliny.

„Tvojou úlohou bolo znovu získať svojho priateľa... ostatných nechaj...“

„Aj ona je moja priateľka!“ kričal Harry, ukazujúc na Hermionu, a z jeho perí vyletela velikánska striebristá bublina, ale nijaký zvuk. „A nechcem ani, aby zomreli ony!“

Čcho kľuckala hlava na Hermionino plece a dievčatko so striebristými vlasmi malo prízračnú zelenkavú farbu. Harry sa usiloval striasť sa vodných mužov, ale tí sa iba väčšmi smiali a držali ho. Harry sa prudko obzeral. Kde sú ostatní šampióni? Mal by čas odniesť Rona na hladinu a vrátiť sa po Hermionu a ostatných? Našiel by ich aj druhý raz? Pozrel na hodinky, aby zistil, koľko času mu zostáva, ale tie sa zastavili.

Vtom vodní ľudia vzrušene ukazovali zaňho. Harry videl, že k nim pláva Cedric. Okolo hlavy mal obrovskú bublinu, v ktorej vyzerala jeho tvár čudesne široká a pretiahnutá.

„Zablúdil som!“ naznačoval ústami a vyzeral vyľakane. „Fleur a Krum už idú!“

Harrymu nesmierne odľahlo, keď hľadel, ako Cedric vytiahol z vrecka nožík a vyslobodzuje Čcho. Vzal ju hore a zmizol z dohľadu.

Harry sa obzeral a čakal. Kde je Fleur a Krum? Čas sa rýchlo krátil a podľa piesne budú zajatci po hodine stratení...

Vodní ľudia začali vzrušene jačať. Tí, čo držali Harryho, uvoľnili zovretie a hľadeli za seba. Harry sa otočil a videl, že sa k nim blíži čosi obludné – ľudské telo v plavkách so žraločou hlavou. Bol to Krum. Zrejme sa transfiguroval, ale zle.

Žraločí muž plával priamo k Hermione a začal prehrýzať jej povrazy, ale problém bol v tom, že Krumove žraločie zuby boli umiestnené veľmi nevhodne na to aby prehrýzli niečo menšie od delfína, a Harry si bol celkom istý, že ak si nedá pozor, prehryzne Hermionu napoly. Vrhol sa k nemu, udrel ho po pleci a ukázal mu ostrý kameň. Krum ho chytil a začal Hermionu vyslobodzovať. O chvíľku sa mu to podarilo, chytil ju okolo drieku a bez obzretia rýchlo plával k hladine.

A čo teraz? zúfalo rozmýšľal Harry. Keby si bol istý, že Fleur príde... Ale po tej stále nebolo ani stopy. Nedalo sa robiť nič iné...

Chytil kameň, ktorý Krum odhodil, ale vodní muži obkľúčili Rona a dievčatko a krútili hlavami. Harry vytiahol prútik.

„Z cesty!“

Hoci mu z úst vyleteli iba bublinky, mal nejasný pocit, že vodní muži ho pochopili, lebo odrazu sa prestali smiať! Žlté oči upierali na jeho prútik a tvárili sa vyľakane. Hoci ich bolo veľa, podľa výrazu na ich tvárach Harry videl, že nevedia čarovať o nič lepšie ako obrovská sépia.

„Počítam do troch!“ kričal Harry a vyletel mu z úst silný prúd bubliniek, a tak vystrčil tri prsty, aby si bol istý, že ho pochopia. „Jeden...“ jeden prst skrčil, „dva...“ skrčil druhý...

Rozpŕchli sa. Harry sa vrhol k zajatkyni a začal sekať povrazy, ktoré pripútavali dievčatko k soche, a konečne bola aj ona voľná. Chytil dievčatko okolo drieku, Rona schmatol za golier habitu a odrazil sa od dna.

Išlo to veľmi pomaly. Harry si nemohol pomáhať blanovitými rukami, a tak zúrivo mával aspoň plutvami, ktoré mal namiesto nôh. Ron a Fleurina sestra však boli ako vrecia zemiakov a ťahali ho dolu. Harry upieral zrak hore k oblohe, hoci vedel, že ešte musí byť veľmi ďaleko, lebo voda nad ním bola tmavá...

Vodní ľudia stúpali k hladine spolu s ním. Videl, s akou ľahkosťou sa vlnia okolo neho a sledujú, ako sa on namáhavo derie hore... Stiahnu ho naspäť do hlbín, keď vyprší čas? Nejedia náhodou ľudí? Harrymu tuhli nohy od namáhavého plávania a strašne ho boleli plecia od toho, čo za sebou vliekol Rona a dievčatko...

Dýchalo sa mu čoraz ťažšie. Znova naboku na krku pocítil bolesť... začal si uvedomovať vodu v ústach... no tma redla – nad sebou už uvidel denné svetlo.

Silno kopal plutvami, ale zistil, že už sú to len obyčajné nohy.... Voda sa mu naberala do úst a zaplavovala pľúca, začínal ho chytať závrat, ale vedel, že svetlo a vzduch sú už len necelé tri metre nad ním. Musí sa ta dostať... musí...

Harry kopal nohami tak silno, až mal pocit, že svaly na protest doslova kričia, mozog mal ako mokrú špongiu, nemohol dýchať, potreboval kyslík, ale musel plávať ďalej, nemohol sa zastaviť...