Harry Potter a Ohnivá čaša

A vtedy pocítil, ako sa mu hlava vynorila nad hladinu a v úžasnom chladnom a jasnom ovzduší ho mokrá tvár zaštípala. Hltal vzduch, akoby sa nikdy v živote poriadne nenadýchol, a zadychčaný vytiahol z vody Rona aj dievčatko. Všade okolo neho sa vynárali strapaté zelené hlavy, ale usmievali sa naňho.

Diváci na tribúnach hučali, vykrikovali a jačali, všetci stáli a Harry mal dojem, že považujú Rona a to dievčatko za mŕtvych, ale mýlili sa – obaja otvorili oči. Dievčatko vyzeralo zmätene a vyľakane, no Ron len vypľul prúd vody, zažmurkal v jasnom svetle a otočil sa k Harrymu. „Je tu mokro, nie?“ A vtom zbadal Fleurinu sestru. „Načo si ju zobral?“

„Fleur nechodila, nemohol som ju tam nechať,“ dychčal Harry.

„Harry, ty truľo,“ rozhorčoval sa Ron, „hádam si nebral tú pieseň vážne? Dumbledore by predsa nedovolil, aby sa niekto z nás utopil!“

„V tej piesni...“

„To bolo iba preto, aby si sa určite vrátil späť v limite! Dúfam, že si tam dole nestrácal čas a nehral si sa na hrdinu!“

Harry sa cítil hlúpo a zároveň sa hneval. Ronovi sa ľahko hovorilo, on spal, nevedel, aké to tam dole bolo strašidelné v obkľúčení vodných ľudí vyzbrojených kopijami, ktorí vyzerali, že sú schopní vraždy.

„Poď,“ úsečne odvetil Harry, „pomôž mi s ňou. Myslím, že nevie dobre plávať.“

S čestným sprievodom asi dvadsiatich vodných ľudí vyspevujúcich svoje hrozné škrekľavé piesne plávali k brehu, kde stáli rozhodcovia a sledovali ich, a ťahali za sebou Fleurinu sestru.

Harry videl, ako sa madam Pomfreyová venuje Hermione, Krumovi, Cedricovi a Čcho, zakrúteným do hrubých diek. Dumbledore a Ludo Bagman sa na Harryho a Rona usmievali, ale Percy, veľmi bledý a akýsi mladší než zvyčajne, im vbehol do vody naproti. Medzitým sa madam Maxime usilovala udržať Fleur Delacourovú, ktorá sa jej zubami-nechtami hystericky bránila, a chcela sa vrátiť do vody.

„Gabrhielle! Gabrhielle! Žije? Stalo sa jej niečo?“

„Je v poriadku!“ pokúsil sa upokojiť ju Harry, ale bol taký vyčerpaný, že nevládal ani rozprávať, nieto kričať.

Percy chytil Rona a ťahal ho na breh („Prestaň, Percy, nič mi nie je!“) a Dumbledore s Bagmanom vyťahovali Harryho, Fleur sa vytrhla madam Maxime a objímala sestru.

„Zaútočili na mňa... ’lbočníci... och, Gabrhielle, myslela som... myslela som...“

„Poď sem,“ madam Pomfreyová ťahala Harryho k Hermione a ostatným a zabalila ho do deky tak tuho, až mal pocit, akoby bol vo zvieracej kazajke, a do hrdla mu vliala akýsi pálivý elixír. Z uší mu vystrekla para.

„Výborne, Harry!“ zvolala Hermiona. „Dokázal si to, celkom sám si na to prišiel!“

„No...“ začal Harry. Bol by jej porozprával o Dobbym, ale všimol si, že Karkarov ho sleduje. On jediný z rozhodcov nevstal od stola, jediný nejavil známky radosti, že Harry, Ron a Fleurina sestra sa bezpečne vrátili na breh. „Áno, máš pravdu,“ povedal Harry trochu hlasnejšie, aby ho počul aj Karkarov.

„Máš vo vlasoch vodného chrobáka, Har-mi-vona,“ ozval sa Krum. Harry mal dojem, že chce upútať pozornosť na seba, možno jej pripomenúť, že ju práve zachránil z jazera, ale Hermiona netrpezlivo chrobáka odhodila a povedala: „Ale dosť si prekročil limit, Harry... To ti tak dlho trvalo, kým si nás našiel?“

„Nie... našiel som vás hneď...“

Harry sa cítil čoraz hlúpejšie. Teraz, keď už vyliezol z vody, zdalo sa mu absolútne jasné, že Dumbledore všetko zabezpečil tak, aby zajatec, ktorého by šampión nevyslobodil, nezahynul. Prečo jednoducho neschytil Rona a nešiel? Bol by sa vrátil prvý. Cedric a Krum nestrácali čas obavami o nikoho iného, nebrali tú vodnú pieseň vážne.

Dumbledore čupel pri vode a zhováral sa so zvlášť krvilačne vyzerajúcou vodnou ženou, zrejme náčelníčkou. Škriekal rovnako ako vodní ľudia nad hladinou. Dumbledore zrejme hovoril ich rečou. Napokon sa vystrel, obrátil sa k ostatným rozhodcom a povedal: „Myslím, že pred udelením bodov sa musíme poradiť.“

Porotcovia dali hlavy dohromady. Madam Pomfreyová šla zachraňovať Rona z Percyho zovretia a odviedla ho k Harrymu a ostatným, dala mu deku a dávku korenistého elixíru a potom šla po Fleur a jej sestru. Fleur mala na tvárí a na rukách plno škrabancov a habit roztrhaný, ale zdalo sa, že jej je to jedno, ani madam Pomfreyovej nedovolila, aby ju ošetrila.

„Postarhajte sa o Gabrhielle,“ požiadala ju a potom sa obrátila k Harrymu. „Zachrhánil si ju,“ lapala dych. „Aj keď nebola tvoj zajatec.“

„Áno,“ prikývol Harry, ktorý teraz úprimne ľutoval, že nenechal všetky tri dievčatá priviazané k soche.

Fleur sa sklonila, na každé líce vtisla Harrymu dva bozky (cítil, ako mu tvár horí, a vôbec by sa nečudoval, keby mu znova z uší vyleteli oblaky pary), potom sa obrátila k Ronovi: „A ty tiež... ty si pomáhal.“

„Áno,“ odvetil Ron s obrovskou nádejou v hlase, „tak trošku...“

Fleur sa vrhla aj k nemu a aj jeho pobozkala. Hermiona sa tvárila rozčúlene, ale práve vtedy vedľa nich zaburácal čarovne zosilnený hlas Luda Bagmana, až všetci nadskočili a diváci na tribúnach celkom stíchli.