Harry Potter a Ohnivá čaša

„Vedieť čo?“ rýchlo sa vyzvedal Ron. „Hádam si len naozaj nenamiešala elixír lásky?“

„Netrep somariny,“ odbila ho Hermiona a znovu roztĺkala chrobáky. „Nie, ide... ako vedela, že ma Viktor pozval na prázdniny?“

Hermiona pri tých slovách očervenela ako cvikla a rozhodne sa vyhla Ronovým očiam.

„Čože?“ Ronovi vypadol z ruky tĺčik, až to zadunelo.

„Pozval ma, len čo ma vytiahol z jazera a zbavil sa tej žraločej hlavy,“ šepkala mu Hermiona. „Madam Pomfreyová nám dala obom deky a on ma potom odtiahol od rozhodcov, aby nepočuli, a spýtal sa ma, či mám na leto nejaké plány, či by som nechcela...“

„A čo si mu povedala?“ vyzvedal sa Ron a drvil tĺčikom lavicu dobrých dvadsať centimetrov od misky, čo tak zaujato hľadel na Hermionu.

„A on skutočne povedal, že ešte nikdy v živote k nikomu nič podobné necítil,“ pokračovala Hermiona a bola už taká červená, že Harry priam cítil, ako z nej vyžaruje teplo, „lenže ako ho mohla Rita Skeeterová počuť? Veď tam predsa nebola... alebo áno? Možno má naozaj neviditeľný plášť, možno sa prikradla do školy, aby mohla sledovať druhú úlohu...“

„A čo si mu povedala?“ opakoval Ron a tak silno tĺkol tĺčikom, až vyštrbil lavicu.

„Ja som práve vyzerala teba s Harrym, či ste v poriadku, a tak...“

„Nepochybujem, že je váš spoločenský život veľmi zaujímavý, slečna Grangerová,“ ozval sa spoza nich mrazivý hlas, až všetci traja nadskočili, „no musím vás požiadať, aby ste ho nepreberali na mojich hodinách. Strhávam Chrabromilu desať bodov.“

Kým sa rozprávali, Snape sa prikradol k ich lavici. Oči celej triedy sa upierali na nich, Malfoy využil príležitosť a zablysol na Harryho odznakom POTTER SMRDÍ!

„Á... ešte k tomu pod lavicou čítate časopisy?“ dodal a chytil do ruky Čarodejnicu. „O ďalších desať bodov máte menej... ale, ale...“ Snapove čierne oči sa zaleskli, keď zazrel článok Rity Skeeterovej. „Potter musí sledovať svoju publicitu...“

Žalár sa otriasol rehotom Slizolinčanov a na Snapových tenkých perách sa zjavil nepríjemný úsmev. Harryho nazúrilo, keď začal článok čítať nahlas.

„Tajná láska Harryho Pottera... no toto, Potter, čo vás to len zase trápi? Hoci je iný ako ostatní...“

Harry cítil, ako mu horí tvár. Snape za každou vetou urobil pauzu, aby sa Slizolinčania mohli dosýta zasmiať. V jeho podaní vyznel článok desať ráz horšie. Ešte aj Hermiona sa červenala.

„...priaznivci Harryho Pottera musia iba dúfať, že nabudúce venuje svoje srdce úprimnejšej kandidátke. Skutočne dojemné,“ uškrnul sa Snape a zvinul časopis za neustávajúceho rehotu Slizolinčanov. „No, myslím, že vás troch radšej rozsadím, aby ste sa sústredili na elixíry a nie na svoje prepletené ľúbostné životy. Weasley, vy zostaňte tu. Slečna Grangerová, vy si prejdite k slečne Parkinsonovej. A vy, Potter, do lavice pred mojím stolom. A hneď!“

Nazúrený Harry nahádzal prísady aj s taškou do kotlíka a odvliekol ho k prázdnej prvej lavici. Snape šiel za ním, sadol si za stôl a sledoval, ako Harry vykladá veci z kotlíka. Ten sa rozhodol, že na učiteľa ani nepozrie, a pustil sa ďalej roztĺkať skarabeov, pričom si predstavoval, že majú Snapovu tvár.

„Zdá sa, že toľká pozornosť tlače ešte väčšmi nafúkla vaše už aj tak prehnane veľké sebavedomie, Potter,“ poznamenal Snape potichu, keď sa trieda utíšila.

Harry neodpovedal. Vedel, že ho chce vyprovokovať. Mal to vo zvyku. Nepochybne dúfal, že mu poskytne zámienku strhnúť do konca hodiny Chrabromilu ešte päťdesiat bodov.

„Možno žijete v domnienke, že celý čarodejnícky svet je vami ohúrený,“ pokračoval Snape tak ticho, že ho nikto iný počuť nemohol (Harry ďalej roztĺkal skarabeov, hoci z nich už bol celkom jemný prášok), „ale mne je jedno, koľko ráz sa vaša fotografia zjaví v novinách. Pre mňa, Potter, nie ste nikto, iba malé protivné chlapčisko, ktoré si myslí, že jeho sa pravidlá netýkajú.“

Harry vysypal rozdrvené chrobáky do kotlíka a začal krájať korene zázvoru. Ruky sa mu od hnevu trochu triasli, ale oči mal sklopené, akoby nepočul, čo mu Snape hovorí.

„Varujem vás, Potter,“ vravel ďalej učiteľ tichším a ešte nebezpečnejším tónom, „kašlem na vašu mizernú slávu – ak ešte raz zistím, že ste sa vlámali do mojej pracovne...“

„Nebol som ani len v blízkosti vašej pracovne!“ nahnevane odsekol Harry zabudnúc na predstieranú hluchotu.

„Neklamte!“ zasyčal Snape a jeho záhadné čierne oči sa zavrtávali do Harryho. „Koža z juhoafrického hada. Žiabrovka. Oboje pochádza z mojich súkromných zásob a viem, kto to ukradol.“

Harry hľadel Snapovi do očí rozhodnutý ani nežmurknúť či tváriť sa previnilo. V skutočnosti mu aj tak ani jedno, ani druhé neukradol. Tú hadiu kožu zobrala Hermiona ešte v druhom ročníku – potrebovali ju na prípravu všehodžúsu – a hoci Snape vtedy podozrieval Harryho, nemohol to dokázať. Žiabrovku, pravdaže, ukradol Dobby.

„Neviem, o čom to hovoríte,“ chladnokrvne zaklamal Harry.