Harry Potter a Ohnivá čaša

„V tú noc, keď sa niekto vlámal do mojej pracovne, ste neboli v posteli!“ syčal Snape. „Ja to viem, Potter! Možno sa Divooký Moody pridal k vašim obdivovateľom, ale ja vaše správanie tolerovať nebudem! Ešte jeden nočný výlet do mojej pracovne, Potter, a draho zaplatíte za to!“

„Dobre,“ chladne odvetil Harry a znovu sa venoval zázvoru. „Budem to mať na pamäti, keď niekedy pocítim nutkanie ta ísť.“

Snapove oči sa zablýskali. Strčil ruku pod habit. V jednom bláznivom okamihu si Harry pomyslel, že vytiahne prútik a uvalí naňho nejakú kliatbu – potom videl, že v ruke drží malú krištáľovú fľaštičku s úplne priezračným elixírom. Harry hľadel naň.

„Viete, čo to je, Potter?“ spýtal sa Snape a oči sa mu zase nebezpečne leskli.

„Nie,“ odvetil Harry, tentoraz celkom úprimne.

„Je to Veritaserum – taký silný elixír pravdy, že na to, aby ste pred celou triedou vysypali svoje najtajnejšie tajomstvá, postačia tri kvapky,“ škodoradostne povedal Snape. „Používanie tohoto elixíru regulujú prísne ministerské predpisy. Ale ak si nedáte pozor, možno zistite, že sa mi pošmykla ruka,“ trochu potriasol krištáľovou fľaškou, „rovno nad vaším tekvicovým džúsom. A potom, Potter... potom zistíme, či ste boli v mojej pracovni, alebo nie.“

Harry nepovedal nič. Znovu sa sklonil nad korene zázvoru, zobral nožík a krájal ich. Vôbec sa mu ten elixír pravdy nepáčil, ani nedopustí, aby mu Snape nejaký potajomky nalial. Potlačil triašku, ktorá sa ho zmocnila pri pomyslení, čo všetko by povedal, keby to Snape urobil... Okrem toho, že by narobil problémy mnohým ľudom – počnúc Hermionou a Dobbym – skrýval aj iné veci... napríklad to, že je v spojení so Siriusom... a – stiahlo mu žalúdok, keď si to predstavil – svoje city k Čcho... Nasypal do kotlíka aj zázvor a uvažoval, či odteraz nemá nasledovať Moodyho príklad a piť len zo svojej fľašky.

Niekto zaklopal.

„Ďalej!“ zvolal Snape zvyčajným hlasom.

Žiaci sa obzreli a dvere sa otvorili. Vošiel profesor Karkarov. Všetci hľadeli, ako kráča k Snapovmu stolu. Okrúcal si briadku okolo prsta a na prvý pohľad bolo vidieť, aký je nervózny.

„Musíme sa porozprávať,“ vyhlásil Karkarov stručne, keď už bol pri Snapovi. Tak si dával pozor, aby ho nikto nepočul, že ledva pohyboval perami skoro ako bruchovravec. Harry nespúšťal oči zo zázvoru, ale napäto načúval.

„Porozprávame sa po hodine, Karkarov,“ zašepkal Snape, ale Karkarov mu nedal dohovoriť.

„Nie, musí to byť teraz, inak mi unikneš, Severus. Vyhýbaš sa mi.“

„Po hodine,“ šepkal Snape.

Harry ukradomky na nich pozrel predstierajúc, že kontroluje, či nalial do odmerky dosť žlče pásovca Karkarov bol očividne veľmi rozrušený a Snape nahnevaný.

Až do konca hodiny sa Karkarov skláňal nad Snapovým stolom. Zdalo sa, že chce za každú cenu zabrániť, aby mu po hodine ubzikol. Harry bol veľmi zvedavý, čo také mu chce Karkarov povedať, a tak dve minúty pred zvonením úmyselne zhodil fľašku žlče z pásovca, aby mal zámienku zohnúť sa za kotlík, a kým sa ostatní žiaci budú hlučne hrnúť k dverám, on mohol čo najdlhšie utierať dlážku.

„Čo je také naliehavé?“ počul Snapa.

„Toto,“ odvetil Karkarov, a keď Harry nakukol spoza kotlíka, videl, že Karkarov si vyhrnul ľavý rukáv a ukazuje Snapovi čosi na vnútornom predlaktí.

„No?“ Karkarov sa veľmi usiloval čo najmenej pohybovať perami. „Vidíš? Ešte nikdy nebolo takéto jasné, nikdy od...“

„Zakry to!“ zavrčal Snape a čiernymi očami preletel po triede.

„Ale musel si si to všimnúť...“ začal Karkarov rozčúlene.

„Môžeme sa porozprávať neskôr!“ odsekol Snape. „Potter, čo to robíte?“

„Utieram žlč, pán profesor,“ odpovedal Harry nevinne, vystrel sa a ukázal Snapovi premočenú handru.

Karkarov sa zvrtol na podpätku a vybehol zo žalára. Tváril sa vyľakane i nahnevane zároveň. Harry netúžil zostať osamote s rozzúreným Snapom, a tak hodil knihy a prísady zase do tašky a najvyššou rýchlosťou vyletel z triedy, aby porozprával Ronovi a Hermione, čoho bol práve svedkom.

Keď na druhý deň na poludnie vyšli z hradu, okolie školy osvetľovali slabé lúče striebristého slnka. Počasie už bolo miernejšie a kým prišli do Rokvillu, vyzliekli si plášte a prehodili si ich cez plecia. Jedlo, o ktoré ich Sirius požiadal, niesol Harry v batohu – pri obede potiahli zo stola zo desať kuracích stehienok, peceň chleba a fľašu tekvicového džúsu.

Najprv sa vybrali do Čaryhandier – čarodejníckych odevov kúpiť darček pre Dobbyho a výborne sa zabávali pri výbere tých najkrikľavejších ponožiek, okrem iného aj páru s blýskavými zlatými a striebornými hviezdičkami a ďalších, ktoré nahlas vykrikovali, len čo začali smrdieť. Potom sa okolo pol druhej pobrali hore hlavnou ulicou okolo Derviša a Bangesa na kraj dediny.