Harry Potter a Ohnivá čaša

Harry sa obzrel. Za rozhodcovským stolom sedel Percy Weasley – pán Crouch zase neprišiel.

„Ale no tak, Percy!“ chlácholil ho Ludo Bagman. Očividne mu veľmi odľahlo, keď uvidel Harryho. „Nechajte ho, nech polapí dych!“

Dumbledore sa na Harryho usmieval, ale Karkarov a madam Maxime sa netvárili veľmi natešene, že ho vidia. Podľa výrazu ich tvárí bolo jasné, že si želali, aby neprišiel.

Harry sa sklonil, oprel sa rukami o kolená a lapal dych. V boku ho pichalo, akoby mal medzi rebrami zabodnutý nôž, ale nemal kedy bolesť utíšiť – Ludo Bagman práve rozostavoval šampiónov na brehu tri metre od seba. Harry stál celkom na konci vedľa Kruma, ktorý mal na sebe plavky a v ruke pripravený prútik.

„V poriadku, Harry?“ zašepkal Bagman, keď odtiahol Harryho ešte kúsok od Kruma. „Vieš, čo urobíš?“

„Áno,“ zadychčane odvetil Harry a masíroval si bok. Bagman rýchlo stisol Harrymu plece a vrátil sa k rozhodcovskému stolu, namieril si prútikom na hrdlo ako pri Svetovom pohári, povedal: „Sonorus!“ a jeho hlas burácal ponad jazero až k tribúnam na druhom brehu. „Tak teda, všetci naši šampióni sú pripravení na druhú úlohu, ktorá sa začne, keď sa ozve hvizd mojej píšťalky. Majú presne hodinu na to, aby získali späť, čo im bolo odobraté. Napočítam do troch. Jeden... dva... tri!“ V chladnom nehybnom vzduchu sa ozval hvizd píšťalky a na tribúnach prepuklo povzbudzovanie a potlesk. Harry nehľadel, čo robia ostatní šampióni, len sa vyzul, vytiahol si z vrecka za hrsť žiabrovky, napchal si ju do úst a vošiel do vody.

Bola taká studená, že pokožka na nohách ho pálila, akoby to bol oheň, a nie ľadová voda. Čím hlbšie kráčal, tým bol premočený habit ťažší. Voda mu už siahala po kolená a rýchlo meravejúce nohy sa mu na ploských kameňoch s nánosmi bahna kĺzali. Žul žiabrovku tak rýchlo, ako len vládal – mala nepríjemnú slizkú gumovitú chuť ako chápadlá chobotnice. Po pás v mrazivej vode zastal, preglgol a čakal, čo sa stane.

Počul, ako sa diváci zasmiali, a vedel, že musí vyzerať hlúpo, keď tak vstupuje do jazera bez akéhokoľvek náznaku čarovnej sily. Na suchej časti tela mu naskočila husacia koža, druhú polovicu zvierala ľadová voda a vlasy mu šuchoril studený vietor. Celý sa prudko roztriasol. Vyhýbal sa pohľadu na tribúny, lebo smiech bol čoraz hlasnejší a Slizolinčania pískali a posmievali sa...

Potom odrazu pocítil, akoby mu na ústa a na nos niekto pritisol neviditeľný vankúš. Pokúšal sa nadýchnuť, ale začala sa mu z toho točiť hlava, pľúca mal prázdne a vtom po oboch stranách krku pocítil prenikavú bolesť. Oboma rukami sa chytil za hrdlo a tesne pod ušami si nahmatal dve veľké štrbiny, ktoré sa trepotali v studenom vzduchu - mal žiabre. Bez rozmýšľania urobil jedinú rozumnú vec – hodil sa do vody.

Prvý glg ľadovej vody mu pripadal ako životodarný nádych. Hlava sa mu prestala krútiť, opäť nabral do úst vodu a cítil, ako mu hladko prešla cez žiabre a do mozgu sa mu dostáva kyslík. Vystrel ruky pred seba a hľadel na ne. Pod vodou sa zdali zelené a strašidelné a zjavili sa mu na nich plávacie blany. Otočil sa a pozrel si na bosé nohy – chodidlá sa mu predĺžili a aj medzi prstami na nohách zbadal blany – vyzeralo to, akoby mu narástli plutvy.

Ani voda sa mu už nezdala taká ľadová, naopak, bola príjemne chladná a veľmi ľahká. Harry vyrazil dopredu, aby zistil, ako ďaleko a ako rýchlo ho plutvové nohy zanesú, a všimol si, že vidí jasne a už nepotrebuje žmurkať. Onedlho už preplával taký kus od brehu, že nevidel na dno. Prudko sa pretočil a zamieril do hlbín.

Keď trielil cez čudnú tmavú a kalnú krajinu, v ušiach mu zaliehalo ticho. Videl iba do okruhu troch metrov, takže ako uháňal, z tmy pred ním sa nečakane vynárali nové scenérie: lesy vlniacich sa prepletených čiernych vodných rastlín, divé blatisté pláne, na ktorých sa tu a tam leskol nejaký obyčajný kameň. Plával čoraz hlbšie do stredu jazera, oči mal dokorán a hľadel na strašidelnú sivastú vodu okolo seba a vzdialené tiene tam, kde už voda bola nepriehľadná.

Okolo neho sa ako striebristé šípky mihli malé rybky. Raz či dva razy zbadal, že sa pred ním pohlo čosi väčšie, ale keď priplával bližšie, zistil, že to je len veľké očerneté brvno alebo zhluk vodných rastlín. Po ostatných šampiónoch, ani po vodných ľuďoch či Ronovi nebolo ani stopy, ba chvalabohu ani po obrovskej sépii.

Pokiaľ len dovidel, ako lúka s nepokosenou trávou tiahli sa pred ním porasty pol metra vysokých svetlozelených rastlín. Harry bez žmurknutia hľadel pred seba a usiloval sa v šere rozoznať tvary. Zrazu ho nečakane čosi chytilo za členok.

Otočil sa a zbadal, ako spomedzi vodných rastlín vykúka hlbočník, malý rohatý vodný démon, dlhými prstami mu pevne zviera členok a čerí špicaté zuby – Harry rýchlo strčil oblanené ruky pod habit a hľadal prútik. Kým ho chytil, z vodných rastlín vyliezli dvaja ďalší hlbočníci, zadrapili sa Harrymu do habitu a pokúšali sa ho stiahnuť dole.