Harry Potter a Ohnivá čaša

„Relaxio!“ vykríkol, ibaže z úst mu nevyšiel nijaký zvuk iba veľká bublina a namiesto toho, aby z prútika na hlbočníkov vyšľahli iskry, vystrekol na nich prúd zrejme vriacej vody, lebo tam, kam ich zasiahol, sa im na zelenej koži zjavili zapálené červené fľaky. Harry si vyslobodil členok z hlbočníkovho zovretia a čo najrýchlejšie plával preč a občas za seba strekol prúd horúcej vody. Chvíľami cítil, že sa niektorý z hlbočníkov znovu načahuje po jeho nohe, ale tak silno kopal, až napokon zasiahol jednu rohatú hlavu, a keď sa obzrel, videl, ako omráčený hlbočník nahnevane pláva preč a jeho druhovia mu hrozia päsťou, no napokon predsa zmizli medzi vodnými rastlinami.

Harry trochu spomalil, prútik si strčil naspäť pod habit, obzeral sa a načúval. Otáčal sa dookola a v ušných bubienkoch mu dunelo nekonečné ticho. Vedel, že už musí byť dosť hlboko, ale okrem vlniacich sa vodných rastlín sa nikde nič nehýbalo.

„Ako pokračuješ?“

Harry si myslel, že dostane infarkt. Zvrtol sa a uvidel Umrnčanú Myrtlu, ktorá sa ako hmlovina vznášala pred ním a hľadela naňho cez hrubé perleťové okuliare.

„Myrtla!“ pokúsil sa vykríknuť Harry, ale znovu mu z úst vyšla iba veľká bublina. Umrnčaná Myrtla sa zachichotala.

„Mal by si to skúsiť tamto!“ ukazovala mu. „Ja s tebou nepôjdem... nemám ich veľmi rada, lebo ma vždy naháňajú, keď sa dostanem priveľmi blízko...“

Harry vystrčil palec dohora, aby jej naznačil, že ďakuje, a znova vyplával, teraz trochu vyššie nad vodnými rastlinami, aby sa vyhol hlbočníkom, ktorí tam mohli striehnuť.

Zdalo sa mu, že je v jazere najmenej dvadsať minúť. Teraz plával ponad rozľahlé čierne bahnisko, a keď čeril vodu nad ním, tmavla. Potom konečne počul úryvok vodnej piesne.

„A pri hľadaní mysli na vec jedinú,
že dávame ti iba jednu hodinu...“

Harry zabral rýchlejšie a onedlho videl, ako sa z blatistej vody pred ním vynorila veľká skala. Boli na nej namaľovaní vodní ľudia, v rukách držali kopije a naháňali čosi, čo vyzeralo ako obrovská sépia. Harry preplával popri skale a mieril za piesňou:

„...tvoj čas napoly vypršal, tak neotáľaj,
inak to, čo ti vzali, už nehľadaj...!

Odrazu sa z tmy po oboch stranách vynorili skupinky kamenných obydlí obrastených riasami. Tu a tam sa v tmavých oknách mihli tváre, ktoré sa vôbec nepodobali morskej panne z obrazu v prefektskej kúpeľni.

Vodní ľudia mali sivastú pokožku a dlhé, strapaté tmavozelené vlasy. Na tvárach im svietili žlté oči a rovnakej farby boli aj ich polámané zuby. Každému na krku visel hustý náhrdelník z lastúr. Keď Harry plával okolo nich, vyškierali sa naňho, ba jeden či dvaja sa odvážili vyliezť zo svojich dúpät, aby si ho lepšie prezreli, mocnými striebornými rybími chvostami plieskali vodu a v rukách zvierali kopije.

Harry zrýchlil, obzeral sa okolo seba – onedlho obydlí pribúdalo, okolo niektorých videl záhradky z vodných rastlín, ba pri jedných dverách si všimol priviazaného domáceho hlbočníka. Teraz už vodní ľudia prichádzali zo všetkých strán a zvedavo ho sledovali, ukazovali na jeho oblanené ruky a žiabre a prikrývajúc si ústa dlaňami niečo hovorili. Harry zabočil za roh a naskytol sa mu veľmi čudný pohľad.

Pred domami, ktoré lemovali akúsi podvodnú verziu dedinského námestia, sa zišiel celý dav. Uprostred spieval vodný zbor, privolával šampiónov a za ním sa dvíhala akási primitívna socha – obrovský vodný človek vytesaný z balvanu. K chvostu kamennej sochy boli priviazaní štyria ľudia.

Ron bol pripútaný ku skale medzi Hermionou a Čcho Čchang a vedľa nich bolo malé, asi osemročné dievčatko. Pri pohľade na jeho striebristé vlasy si bol Harry Potter istý, že je to sestra Fleur Delacourovej. Zdalo sa, že všetci štyria sú ponorení do hlbokého spánku. Hlavy im kľuckali a z úst im vychádzal tenký prúžok bubliniek.

Harry uháňal k zajatcom a takmer čakal, že vodní ľudia sklopia kopije a vrhnú sa naňho, ale neurobili nič. Povrazy z vodných rastlín, ktorými boli zajatci uviazaní, boli hrubé, klzké a veľmi pevné. Harry si spomenul na nožík, vianočný darček od Siriusa – ten bol však teraz zamknutý v kufri možno aj pol kilometra odtiaľto a bol mu nanič.

Obzrel sa. Mnohí z vodných ľudí okolo neho držali kopije. Rýchlo priplával k dvojmetrovému vodnému chlapovi s dlhou zelenou bradou a s obojkom zo žraločích zubov a pokúsil sa mu gestami naznačiť, že si chce požičať kopiju. Vodný muž sa zasmial a pokrútil hlavou.

„My nikomu nepomáhame,“ povedal drsným škrekľavým hlasom.

„No TAK!“ zlostne zvolal Harry (ale z úst mu vyšli iba bublinky) a pokúsil sa vodnému mužovi kopiju vziať. Vodný muž mu ju však vytrhol, krútil hlavou a smial sa.

Harry sa zvrtol a rozhliadal sa po niečom ostrom – po čomkoľvek.