Harry Potter a Ohnivá čaša

Na tejto hodine nebolo treba súkromný rozhovor ani maskovať. Všetci sa totiž tak dobre bavili, že si ich vôbec nevšímali. Harry im teda poslednú polhodinu šeptom a po častiach líčil svoje dobrodružstvá z predchádzajúcej noci.

„Snape povedal, že Moody prehľadal aj jeho pracovňu?“ šepkal Ron, oči mu pritom svietili od zvedavosti a len tak mimochodom mávnutím prútika odpudil jeden vankúš (ten vyletel do vzduchu a zhodil Parvati klobúk). „Čo myslíš... je tu Moody pre to, aby dával pozor na Snapa a Karkarova?“

„No, ja neviem, či ho o to Dumbledore požiadal, ale určite to robí,“ odvetil Harry a kývol prútikom, pričom ani on nedával pozor, takže jeho vankúš čudne odskočil od stola. „Moody vravel, že Dumbledore dal Snapovi druhú šancu či čo...“

„Čože?“ vyvalil oči Ron a jeho ďalší vankúš prudko rotoval k stropu, odrazil sa od lustra a plesol na Flitwickov stôl. „Harry... možno si Moody myslí, že tvoje meno vložil do Ohnivej čaše Snape!“

„Och, Ron,“ pochybovačne pokrútila hlavou Hermiona, „už sme si raz mysleli, že sa Snape pokúša Harryho zabiť, a vysvitlo, že mu zachraňuje život, zabudol si?“

Odpudila vankúš, ten preletel cez celú miestnosť a pristál v škatuli, kam mali všetci mieriť. Harry pozrel na Hermionu a rozmýšľal – mala pravdu, Snape mu raz naozaj zachránil život, ale zvláštne na tom bolo, že Snape ho skutočne nenávidí, tak ako nenávidel Harryho otca, keď boli spolužiaci. Snape mu s pôžitkom strháva body a rozhodne si nikdy nenechá ujsť príležitosť potrestať ho, či dokonca navrhnúť jeho vylúčenie zo školy.

„Mne je jedno, čo Moody hovorí,“ pokračovala Hermiona. „Dumbledore nie je hlúpy. Nezmýlil sa v Hagridovi a profesorovi Lupinovi, aj keď by ich mnohí nezamestnali, tak prečo by sa mal zmýliť v Snapovom prípade, i keď je Snape trochu...“

„...zlý,“ skočil jej do reči Ron. „No tak, Hermiona, prečo teda všetci tí lovci čiernych mágov prehľadávajú jeho pracovňu?“

„Prečo pán Crouch predstieral, že je chorý?“ pokračovala Hermiona, ignorujúc Rona. „Nie je to trochu čudné, že na vianočný ples prísť nemohol, ale keď chce, doterigá sa sem aj o polnoci?“

„Nemáš Croucha rada pre toho škriatka, pre Winky,“ pripomenul jej Ron a jeho vankúš letel do okna.

„A ty si silou-mocou chceš myslieť, že Snape niečo chystá,“ odsekla Hermiona a jej vankúš opäť pristál v škatuli.

„Ja by som len chcel vedieť, čo Snape urobil so svojou prvou šancou, ak je toto tá druhá,“ zamračene poznamenal Harry a sám bol prekvapený, keď jeho vankúš nasledoval Hermionin a pristál priamo na ňom.

Pretože si Sirius želal, aby mu Harry napísal, keď sa bude na Rokforte diať niečo čudné, ešte tej noci mu po hnedej sove poslal list. Napísal mu o Crouchovom vlámaní do Snapovej pracovne i o rozhovore Moodyho so Snapom. Potom sa už Harryho pozornosť vážne sústredila na oveľa naliehavejší problém – ako dvadsiateho štvrtého februára prežije hodinu pod vodou.

Ronovi sa celkom zapáčil nápad, že by znova použil privolávacie zaklínadlo – Harry mu spomínal potápačský výstroj a Ron nechápal, prečo by si nejaký nemohol privolať z najbližšieho muklovského mesta. Hermiona však ten plán ihneď spochybnila, keď podotkla, že aj keby sa Harry za tú hodinu naučil potápačský prístroj používať, čo je viac ako nepravdepodobné, určite by ho diskvalifikovali za porušenie Medzinárodného zákonníka čarodejníckeho utajenia – sotva sa dalo dúfať, že by nijaký mukel nezbadal, ako nad krajinou smerom k Rokfortu letí potápačský výstroj.

„Samozrejme, ideálnym riešením by pre teba bolo keby si sa transfiguroval na ponorku alebo niečo podobné,“ nahlas uvažovala Hermiona. „Keby sme už boli brali transfiguráciu ľudí! Lenže myslím, že to sa preberá až v šiestom ročníku a ak poriadne nevieš, čo máš robiť, môže to dopadnúť veľmi zle...“

„Nerád by som chodil po svete s periskopom na hlave,“ poznamenal Harry. „A čo keby som pred Moodym niekoho napadol, aby ma premenil on...“

„Lenže sotva by si si mohol vybrať, na čo ťa má premeniť,“ vážne hovorila Hermiona. „Nie, myslím, že najlepšie bude nejaké kúzlo.“

A tak sa Harry znovu zahrabal medzi zaprášené knihy, presvedčený, že čoskoro bude mať knižnice dosť na celý život, a hľadal nejaké kúzlo, ktoré by umožňovalo človeku prežiť bez kyslíka. Hoci on, Hermiona i Ron hľadali celé obedňajšie prestávky, večery a víkendy, hoci Harry poprosil profesorku McGonagallovú o povolenie na knihy z neprístupnej časti, ba dokonca požiadal o pomoc madam Pinceovú, večne podráždenú knihovníčku s výzorom šupa, nenašli vôbec nič, čo by Harrymu umožnilo prežiť pod vodou celú hodinu.

Harryho sa začala zmocňovať známa panika a znovu sa len ťažko sústreďoval na vyučovanie. Jazero, ktoré dosiaľ považoval len za obyčajnú súčasť školského areálu, priťahovalo jeho pohľad zakaždým, keď v triede sedel pri okne – veľká oceľovosivá masa ľadovej vody. Jej tmavé a mrazivé hlbiny mu pripadali rovnako vzdialené ako mesiac.