Harry Potter a Ohnivá čaša

„Tak ty sa skrývaš?“ zasipel potichu. „No počkaj, keď ťa chytím, Zloduch... Tak ty si ukradol trojčarodejnícku pomôcku... za toto ťa Dumbledore vyhodí, ty hnusný, zlodejský poltergeist...“

Filch už začal vystupovať hore schodmi s vycivenou mačkou farby prachu za pätami. Oči pani Norrisovej podobné lampášom a skoro rovnaké ako oči jej pána, sa upierali priamo na Harryho. Už kedysi mal príležitosť uvažovať, či je pod plášťom neviditeľný aj pre mačky... Tŕpnuc obavami sledoval, ako Filch vo svojom starom flanelovom župane vystupuje čoraz bližšie. Zúfalo sa pokúšal vyslobodiť si uviaznutú nohu, ale tá mu klesla ešte hlbšie – Filch každým okamihom zbadá mapu, alebo vrazí rovno doňho.

„Filch? Čo sa deje?“

Filch zastal pár schodov pod Harrym a otočil sa. Pod schodami sa zjavila jediná osoba, ktorá mohla Harryho situáciu ešte zhoršiť – Snape. Mal na sebe dlhú sivú nočnú košeľu a vyzeral naštvane.

„Zloduch, pán profesor,“ nenávistné šepkal Filch. „Zhodil vajce dolu schodmi.“

Snape rýchlo vyšiel k Filchovi. Harry zatínal zuby, presvedčený, že tlkot srdca ho každú chvíľu prezradí...

„Zloduch?“ potichu opakoval Snape a hľadel na vajce vo Filchových rukách. „Ale Zloduch sa nemohol dostať do mojej pracovne...“

„Toto vajce bolo vo vašej pracovni, pán profesor?“

„Pravdaže nie,“ odsekol Snape. „Počul som buchot a kvílenie...“

„Áno, pán profesor, to bolo to vajce.“

„...tak som to prišiel vyšetriť.“

„Zloduch ho hodil dolu schodmi, pán profesor.“

„...a keď som prechádzal okolo svojej pracovne, videl som, že sa tam svieti a dvere sekretára sú otvorené! Niekto ho prehľadával!“

„Ale Zloduch nemohol...“

„Ja viem, že nemohol, Filch!“ znova odsekol Snape.

„Vždy si pracovňu zapečatím kúzlom a narušiť ho môže iba čarodejník!“ Snape pozrel hore na schody, priamo cez Harryho, a potom dolu na chodbu. „Chcem, aby ste mi pomohli hľadať toho vlamača, Filch.“

„Ja... áno, pán profesor, ale...“ Filch túžobne pozrel hore schodmi a Harry videl, že sa len veľmi neochotne vzdáva príležitosti dostať Zloducha. Choď, v duchu prosíkal Harry, choď so Snapom... choď... Pani Norrisová vykúkala spoza Filchových nôh... Harry mal nejasný pocit, že ho cíti... Prečo si len dal do kúpeľa toľko voňavej peny?

„Ide o to,“ žalostne sa vyhováral Filch, „že riaditeľ ma musí tentoraz vypočuť. Zloduch okradol študenta, a to by mohla byť príležitosť vyhodiť ho z hradu raz a navždy...“

„Filch, ja kašlem na toho prekliateho poltergeista, tu ide o moju pracovňu...“

Klop. Klop. Klop.

Snape odrazu zmĺkol a obaja s Filchom pozreli naspodok schodiska. Harry pomedzi ich hlavy videl, že ta dokrivkal Divooký Moody. Moody mal cez nočnú košeľu prehodený starý cestovný plášť a ako zvyčajne sa opieral o palicu.

„Čo je tu, pyžamová party?“ zahrmel.

„Začuli sme s profesorom Snapom hluk,“ okamžite odvetil Filch. „Zloduch ako zvyčajne rozhadzuje veci. A potom profesor Snape zistil, že niekto sa mu vlámal...“

„Čušte!“ zašepkal Snape Filchovi.

Moody podišiel bližšie ku schodom. Harry videl, ako jeho čarovné oko prešlo po Snapovi a potom sa nepochybne zastavilo na ňom.

Harrymu zmeravelo srdce. Moody vidí cez neviditeľný plášť! Uvedomoval si, aká čudná je celá táto scéna – Snape v nočnej košeli, Filch s vajcom v ruke a on, Harry, uviaznutý v schode za nimi. Moodyho krivé zjazvené ústa sa prekvapene otvorili. Na chvíľku si s Harrym hľadeli rovno do očí. Potom Moody zavrel ústa a znovu uprel svoje modré oko na Snapa.

„Počul som dobre, Snape?“ spýtal sa pomaly. „Niekto sa vám vlámal do pracovne?“

„To nie je dôležité,“ chladne odvetil Snape.

„Práve naopak,“ zavrčal Moody, „je to veľmi dôležité. Kto by mal záujem vlámať sa do vašej pracovne?“

„Povedal by som, že nejaký študent,“ odvetil Snape. Harry videl, ako Snapovi na mastnom spánku divo pulzuje žila. „Už sa to raz stalo. Z mojej súkromnej zbierky zmizli prísady do elixírov... Študenti sa pokúšali vyrobiť nedovolené zmesi, o tom nepochybujem!“

„Myslíte teda, že niekto išiel po vašich prísadách?“ spytoval sa Moody. „Nič iné vo svojej pracovni neskrývate, však nie?“

Harry videl, ako Snapova prepadnutá tvár očervenela a žila na spánku mu pulzuje ešte výraznejšie.

„Viete, že nič neskrývam, Moody,“ zašepkal nebezpečným tónom, „pretože ste sám veľmi dôkladne moju pracovňu prehľadali.“

Moodyho tvár sa vykrivila v úsmeve. „To je privilégium aurora, Snape. Dumbledore mi kázal, aby som striehol.“

„Dumbledore mi náhodou verí,“ precedil Snape cez stisnuté zuby. „Odmietam uveriť, že vydal príkaz na prehľadanie mojej pracovne!“

„Samozrejme, že vám Dumbledore verí,“ zavrčal Moody. „Je to dôverčivý človek, však? Verí na druhé šance. Ale ja – ja hovorím, že sú fľaky, ktoré nikdy nezídu, Snape. Fľaky, ktoré nikdy nezídu! Viete, čo mám na mysli, Snape?“

Snape odrazu urobil čosi veľmi čudné. Pravou rukou si kŕčovite zovrel ľavé predlaktie, akoby ho na ňom čosi zabolelo.

Moody sa zasmial. „Choďte spať, Snape.“