Harry Potter a Kameň mudrcov

„Do toho, Harry!“ vrieskala Hermiona, vyskočila na sedadlo a nespúšťajúc oči z Harryho, ktorý sa rútil rovno na Snapa – vôbec si nevšimla, že Malfoy a Ron sa váľajú pod jej sedadlom, celkom jej unikla aj ďalšia bitka a fučanie, ktoré vychádzalo zo skrumáže rúk a nôh patriacich Nevillovi, Crabbovi a Goylovi.

Vysoko vo vzduchu uskočil Snape so svojou metlou práve včas, aby zazrel čosi šarlátovočervené, čo vzápätí presvišťalo len niekoľko centimetrov od neho – v nasledujúcej chvíli už Harry stúpal, ruku držal víťazoslávne zdvihnutú a v nej držal ohnivú strelu.

Tribúny šaleli, to musí byť nový rekord, nikto si veru nepamätal, že by nejaký stíhač chytil ohnivú strelu rýchlejšie.

„Ron! Ron! Kde si? Je koniec! Harry vyhral! My sme vyhrali! Chrabromil je na čele!“ vykrikovala Hermiona, tancovala na stoličke a objímala Parvati Patilovú v rade pred sebou.

Harry zoskočil z metly asi pol metra nad zemou. Stále tomu nemohol uveriť. Dokázal to – zápas sa skončil, netrval ani päť minút. Na ihrisko sa začali trúsiť Chrabromilčania a vedľa neho pristál Snape, v tvári bledý od jedu, pery zomknuté – Harry pocítil na pleci kohosi ruku. Keď zdvihol zrak, hľadela naňho Dumbledorova usmievajúca sa tvár.

„Skvelá práca,“ pochválil ho tak potichu, že to ledva počul. „Som rád, že ťa už to zrkadlo nemáta... a robíš niečo užitočnejšie... len tak ďalej...“

Snape skrúšene zliezol z metly.

O niečo neskôr Harry vyšiel zo šatne a niesol metlu do metliarne. Zdalo sa mu, že ešte nikdy nebol taký šťastný. Konečne sa mu podarilo urobiť niečo, na čo smie byť hrdý – a nik nemôže povedať, že je slávny iba kvôli svojmu menu. Večerný vzduch hádam nikdy nevoňal sladšie. Kráčal po vlhkej tráve a v hlave si premietal, čo sa udialo za poslednú hodinu, no všetko sa mu akosi zlievalo: fanúšikovia Chrabromilu ho dvíhajú na plecia, v diaľke Ron a Hermiona tancujú od radosti, Ron sa raduje a tlieska, hoci mu z nosa tečie krv.

Harry dorazil k metliarni. Oprel sa chrbtom o drevené dvere a zahľadel sa na Rokfort, v zapadajúcom slnku žiarili jeho okná akoby dočervena. Chrabromil je prvý. Dokázal to, ukázal Snapovi, že...

Ozaj, Snape...

Dolu hlavnými rokfortskými schodmi sa náhlila akási postava zahalená v plášti s kapucňou. Kráčala smerom k Zakázanému lesu a zjavne nechcela, aby ju niekto videl. Harrymu však bola tá zakrádajúca sa chôdza povedomá. Snape chce nepozorovane prekĺznuť do lesa, zatiaľ čo ostatní večerajú – čo má za lubom?

Harry naskočil na svoj Nimbus 2000 a vzlietol. Nečujne sa kĺzal nad hradom a videl, ako Snape vbehol do lesa. Letel za ním.

Stromy však boli také husté, že ho stratil z dohľadu.

Lietal do kruhu stále nižšie a nižšie, až sa šúchal o vrcholce stromov, a odrazu začul nejaké hlasy. Zamieril smerom k nim a celkom nečujne pristál v korune obrovského buka.

Opatrne zostúpil na jeden konár, v ruke pevne držal metlu a nakúkal pomedzi listy.

Na tienistej čistinke dolu pod ním stál Snape, a nebol sám. Bol tam aj Quirrell. Nebolo mu dobre vidno do tváre, no zajakával sa oveľa viac ako zvyčajne. Harry natŕčal uši, aby zachytil, o čom sa zhovárajú.

„... n-nechápem. S-severus, prečo s-sme sa museli s-stretnúť ppráve tu.“

„Ide o veľmi dôvernú informáciu...“ povedal Snape ľadovým hlasom. „Študenti sa o kameni mudrcov nesmú dozvedieť.“

Harry sa naklonil dopredu. Quirrell niečo zmätene bľabotal. Snape ho prerušil.

„Tak čo, už si zistil, ako sa dá prejsť okolo tej Hagridovej obludy?“

„A-ale, S-severus, ja...“

„Nechci, aby som sa rozzúril, Quirrell,“ vyhrážal sa mu Snape a urobil krok vpred.

„J-ja neviem, o čom to...“

„Dobre vieš, že nežartujem.“

Kdesi nahlas zahúkala sova a Harry sa takmer skydol zo stromu. Keď sa mu podarilo opäť získať rovnováhu, začul Snapa, ako hovorí: „... čakám na ten tvoj hókus-pókus. Tak bude to?“

„A-ale ja p-redsa...“

„No dobre,“ skočil mu do reči Snape. „Dám ti trochu času, aby si o tom popremýšľal a rozhodol sa, na koho strane budeš, čoskoro sa opäť stretneme.“

Prehodil si cez hlavu plášť a odkráčal z čistinky. Bola už skoro tma, no Harry videl Quirrella, ako tam nehybne stojí.

„Harry, kde toľko trčíš?“ zapišťala Hermiona.

„Vyhrali sme! Vyhrali sme! Vyhrali sme!“ vrieskal Ron a plesol Harryho po chrbte. „A ja som urobil Malfoyovi monokel a Neville sa sám pustil do Crabba a Goyla! Je síce stále v bezvedomí, no Pomfritka vraví, že bude v poriadku – ale sme Slizolinu ukázali! Všetci ťa čakajú v klubovni, robíme party, Fred a George ukradli z kuchyne nejaké koláče a neviem, čo všetko ešte.“

„Vykašlite sa na to,“ povedal Harry takmer bez dychu. „Nájdime nejakú voľnú miestnosť, len počkajte, keď vám to poviem, neuveríte...“

Skôr než zatvorili dvere, ubezpečili sa, či vnútri nie je duch Zloduch, a Harry im porozprával, čo videl a počul.