Harry Potter a Ohnivá čaša

„Zase sa trochu pustila do mňa, čo?“ bezstarostne poznamenal Harry a poskladal noviny.

Pri slizolinskom stole sa mu Malfoy, Crabbe a Goyle smiali, ťukali si prstom na čelo, robili grimasy a vyplazovali jazyky ako hady.

„Ako vedela, že ťa na veštení bolela jazva?“ spýtal sa Ron. „Veď tam predsa nemohla byť, nemohla to vidieť ani počuť...“

„Okno bolo otvorené,“ povedal Harry. „Pootvoril som ho, aby som mohol dýchať.“

„Učebňa veštenia je na vrchole Severnej veže!“ poznamenala Hermiona. „Vaše hlasy sa predsa nemohli niesť až dolu!“

„Ty študuješ čarodejnícke metódy odpočúvania,“ odvetil Harry. „Ty mi povedz, ako to urobila.“

„Pokúšala som sa. Ale... ja... Ale...“

Odrazu sa na Hermioninej tvári zjavil čudný neprítomný výraz. Pomaly zdvihla ruku a prstami si hrabla do vlasov.

„Je ti niečo?“ mračil sa na ňu Ron.

„Nie,“ hlesla Hermiona. Znovu si prstami hrabla do vlasov, potom si priložila ruku k ústam, ako keby hovorila do nejakej neviditeľnej vysielačky. Harry s Ronom pozreli na seba.

„Mám nápad,“ vyhlásila a hľadela kamsi do neurčita. „Myslím, že viem ako... lebo tak by ju nikto nevidel... ani Moody... a dostala by sa aj do okna... ale to sa nesmie... to je celkom určite protizákonné... Myslím, že som na to prišla! Len minútku vydržte, musím zabehnúť do knižnice... len si chcem byť istá!“

Hermiona schytila školskú tašku a vyletela z Veľkej siene.

„Hermiona, o desať minút máme skúšku z dejín mágie,“ kričal za ňou Ron. „No toto!“ otočil sa k Harrymu. „Musí tú Skeeterku skutočne veľmi nenávidieť, keď riskuje, že zmešká začiatok skúšky. Čo budeš robiť na Binnsovej hodine, zase čítať?“

Pretože Harry bol ako šampión Trojčarodejníckeho turnaja oslobodený od skúšok, dosiaľ sa na nich vždy usadil dozadu a vyhľadával v knihách nové zaklínadlá k tretej úlohe.

„Asi,“ povedal Ronovi, lenže práve vtedy k nemu popri chrabromilskom stole prichádzala profesorka McGonagallová.

„Potter, po raňajkách sa šampióni stretnú v miestnosti pri Veľkej sieni,“ oznámila.

„Ale veď... veď súťaží sa až večer,“ zajachtal Harry a v rozrušení si vysypal do lona praženicu, lebo sa bál, že si pomýlil čas.

„Viem, Potter. Ale, viete, na poslednú úlohu prizvali aj rodiny šampiónov. Je to príležitosť stretnúť sa s nimi.“

Keď odišla, Harry hľadel za ňou s otvorenými ústami.

„Hádam si nemyslí, že prídu Dursleyovci?“ nechápavo pozrel na Rona.

„Ja neviem. Harry, ja už radšej idem, lebo zmeškám Binnsa. Uvidíme sa neskôr.“

Harry dojedol vo vyprázdňujúcej sa Veľkej sieni. Videl, že Fleur pri bystrohlavskom stole vstala, pripojila sa k Cedricovi a obaja vošli do bočnej miestnosti. Zakrátko ich nasledoval aj zhrbený Krum. Harry zostal na mieste. Vlastne ta ani nechcel ísť. On predsa nemá rodinu – aspoň nie takú, ktorá by sa prišla pozrieť, ako riskuje svoj život. No práve keď vstával s úmyslom, že radšej pôjde do knižnice a ešte si vyhľadá nejaké zaklínadlá, dvere bočnej miestnosti sa otvorili a vystrčila sa Cedricova hlava.

„Harry, poď, čakajú na teba!“

Harry celkom zmätený vstal. Dursleyovci tu predsa nemôžu byť. Prešiel cez Veľkú sieň a otvoril dvere do bočnej miestnosti.

Hneď za nimi stál Cedric s rodičmi. V kúte uvidel Viktora Kruma, ktorý sa po bulharsky rýchlo rozprával s tmavovlasou matkou a otcom. Krivý nos zdedil po otcovi. Na druhej strane miestnosti Fleur odušu mlela čosi po francúzsky mame. Fleurina sestrička Gabrielle ju držala za ruku. Zakývala Harrymu, ten sa usmial a odkýval jej. Vtom zbadal pani Weasleyovú a Billa. Stáli pred kozubom a usmievali sa naňho.

„Prekvapenie!“ nadšene zvolala pani Weasleyová a široko sa naňho usmievala, keď prichádzal k nim. „Tak sme si pomysleli, že sa na teba prídeme pozrieť, Harry!“ sklonila sa a pobozkala ho na líce.

„Máš sa?“ uškŕňal sa na Harryho Bill a potriasal mu rukou. „Aj Charlie chcel prísť, ale nemohol si vziať voľno. Hovoril, že si bol pri chvostorožcovi fantastický.“

Harry si všimol, že Fleur Delacourová ponad matkino plece so záujmom poškuľuje po Billovi. Videl, že sa jej dlhé vlasy a náušnica s tesákom rátajú.

„To je od vás naozaj veľmi milé,“ šepkal Harry pani Weasleyovej. „Ja som sa bál, že Dursleyovci...“

„Hmm,“ pani Weasleyová stisla pery. Pred Harrym sa vždy zdržala kritizovať Dursleyovcov, ale zakaždým, keď zaznelo ich meno, sa jej v očiach zablýskalo.

„Je to fajn byť zase tu,“ Bill sa obzeral po miestnosti (Violeta, priateľka Tučnej panej, naňho z obrazu žmurkla). „Už som tu nebol päť rokov. Je tu ešte obraz toho bláznivého rytiera? Sira Cadogana?“

„Ó, áno,“ odvetil Harry, ktorý sa so Sirom Cadoganom stretol vlani.

„A Tučná pani?“ spýtal sa Bill.

„Tá tu bola aj za mojich čias,“ povedala pani Weasleyová. „Raz mi tak vynadala, keď som sa vracala do izby o štvrtej ráno...“

„A čo si robila o štvrtej ráno vonku?“ prekvapene si mamu premeriaval Bill.

Pani Weasleyová sa usmievala a oči jej svietili.

„Boli sme s tvojím otcom na nočnej prechádzke,“ priznala. „Jeho chytil Apollyon Pringle – vtedajší školník. Vášmu otcovi na to dodnes zostala pamiatka.“

„Nepovodil by si nás po hrade, Harry?“ požiadal Bili.