Harry Potter a Ohnivá čaša

„My budeme hliadkovať okolo labyrintu,“ oznámila profesorka McGonagallová šampiónom. „Keby ste mali ťažkosti a bolo by vás treba zachrániť, len vystreľte červené iskry a jeden z nás po vás príde. Rozumeli ste?“

Reprezentanti prikývli.

„Tak teda šťastnú cestu,“ rozžiarené kývol hliadkujúcim Bagman.

„Veľa šťastia, Harry,“ zašepkal mu Hagrid a všetci štyria sa pobrali na svoje stanoviská po obvode štadióna. Bagman si zamieril prútikom na hrdlo, zašepkal „Sonorus!“ a jeho zázračne zosilnený hlas sa ozýval až na tribúnach.

„Dámy a páni, práve sa začína tretia a záverečná úloha Trojčarodejníckeho turnaja! Dovoľte, aby som vám pripomenul doterajší bodový stav. Na prvom mieste s rovnakým počtom bodov osemdesiatpäť sú pán Cedric Diggory a pán Harry Potter, obaja z Rokfortu!“ Ozvalo sa také volanie na slávu a potlesk, až všetky vtáky zo Zakázaného lesa vzlietli zo stromov k tmavnúcej oblohe. „Na druhom mieste s osemdesiatimi bodmi je pán Viktor Krum z Durmstrangského inštitútu!“ Ďalší potlesk. „A na treťom mieste slečna Fleur Delacourová z Beauxbatonskej akadémie!“

Harry videl, ako pani Weasleyová, Bill, Ron a Hermiona v prostriedku hľadiska zdvorilo tlieskajú Fleur. Zakýval im, oni mu odkývali a usmievali sa naňho.

„Takže, keď zahvízdam... Harry a Cedric!“ vyzval ich Bagman. „Tri... dva... jeden!“

Krátko zahvízdal na píšťalke a Cedric s Harrym sa ponáhľali do labyrintu.

Do výšky sa týčiace kríky živého plota vrhali na cestičku čierne tiene a či preto, že boli také vysoké a husté, alebo začarované, len čo vošli do labyrintu, divákov vôbec nebolo počuť. Harry mal skoro rovnaký pocit ako pod vodou. Vytiahol prútik, zahundral „Lumos“ a počul, ako tesne za ním Cedric urobil to isté. Asi po päťdesiatich metroch natrafili na rázcestie. „Tak ahoj,“ kývol Harry Cedricovi a pobral sa vľavo, zatiaľ čo Cedric vykročil doprava.

Harry počul, ako sa Bagmanova píšťalka ozvala po druhý raz. Do labyrintu vošiel Krum. Harry zrýchlil. Cestička, ktorú si vybral, sa zdala byť prázdna. Zabočil doprava a ponáhľal sa ďalej, držiac prútik vysoko nad hlavou, aby dovidel čo najďalej. Na dohľad však nebolo nikde nič.

V diaľke zahvízdala Bagmanova píšťalka po tretí raz. Teraz už boli v labyrinte všetci šampióni.

Harry sa stále obzeral za seba. Zase mal pocit, akoby ho niekto sledoval. V labyrinte bola čoraz väčšia tma a obloha nad nimi nadobúdala čiernomodrú farbu. Harry prišiel na druhé rázcestie.

„Ukáž mi,“ zašepkal prútiku a položil si ho na vystretú dlaň.

Prútik sa otočil a ukázal doprava rovno do hustého plota. Tam bol sever a Harry vedel, že stred labyrintu je smerom na severozápad. Najvhodnejšie teda bolo pobrať sa ľavým chodníkom a čo najskôr zabočiť doprava.

Aj tento chodník bol prázdny a v pravotočivej zákrute, kam zabočil, mal znovu cestu voľnú. Nevedel prečo, ale znervóznilo ho, že doteraz nenaďabil na nijakú prekážku. Už mal predsa na niečo natrafiť. Zdalo sa mu, akoby v ňom labyrint chcel vyvolať falošný pocit bezpečia. Potom priamo za sebou zacítil nejaký pohyb. Vystrčil prútik, pripravený zaútočiť, ale jeho lúč dopadol na Cedrica, ktorý vybehol z cestičky vpravo. Zdalo sa, že je vydesený. Z rukáva habitu sa mu dymilo.

„Hagridov tryskochvostý škrot!“ zašepkal. „Je obrovský – len-len že som mu unikol!“

Pokrútil hlavou a zmizol z dohľadu na ďalšom chodníku. Harry sa poponáhľal, aby sa dostal čo najďalej od škrotov. Vtom, ako zabočil za roh, zbadal, že sa k nemu kĺzavým krokom blíži dementor. Vysoký štyri metre, s tvárou skrytou pod kapucňou, hnilobné chrastovité ruky vystrčené pred seba, naslepo postupoval dopredu k nemu. Harry počul jeho chrčivý dych, cítil, ako ho oblieva lepkavý chlad, ale vedel, čo má robiť...

Vybavil si tú najšťastnejšiu myšlienku, akú mohol, zo všetkých síl sa sústredil na okamih, keď vyjde z labyrintu a bude oslavovať s Ronom a Hermionou, zdvihol prútik a vykríkol: „Expecto Patronum!“

Z konca Harryho prútika vyletel strieborný jeleň a cválal k dementorovi, ktorý cúvol a potkol sa o okraj svojho habitu... Harry ešte nevidel, žeby sa nejaký dementor potkol.

„No počkaj, veď ty si prízrak!“ vykríkol, zamieril k nemu za svojím strieborným Patronusom a zvolal: „Riddikulus!“

Ozvalo sa hlasné puknutie a prízrak meniaci tvar sa rozplynul na obláčik dymu. Strieborný jeleň zmizol. Harry by bol radšej, keby zostal, aspoň by mal spoločnosť... ale so znova zdvihnutým prútikom šiel rýchlo ďalej, tak ticho, ako mohol, a ostražito načúval.

Doľava... doprava... znova doľava... Dva razy sa ocitol v slepej uličke. Zasa použil štvorbodové zaklínadlo a zistil, že odbočil priveľmi na východ. Otočil sa naspäť, zabočil na cestičku doprava a pred sebou zbadal akúsi zlatistú hmlu.

Opatrne sa k nej blížil a namieril na ňu lúč z prútika. Vyzeralo to ako nejaké kúzlo. Rozmýšľal, či sa mu podarí odstrániť ho z cesty.

„Reducto!“ zvolal.