Harry Potter a Ohnivá čaša

„Ani ja tomu nemôžem uveriť... myslel som si, že je fajn,“ povedal Harry, pričom stále hľadel na Kruma.

„Ja tiež,“ povedal Cedric.

„Počul si Fleurin krik?“

„Áno. Myslíš, že Krum dostal aj ju?“

„Neviem,“ neisto odvetil Harry.

„Necháme ho tu?“ zašepkal Cedric.

„Nie,“ krútil hlavou Harry. „Myslím, že by sme mali vystreliť červené iskry. Niekto poňho príde... inak by ho asi zožral škrot.“

„Zaslúžil by si to,“ zahundral Cedric, ale zároveň zdvihol prútik a vystrelil do vzduchu červené iskry, ktoré sa vznášali vo vzduchu nad Krumom a označovali miesto, kde leží.

Harry a Cedric tam ešte chvíľu stáli v tme a obzerali sa. Potom Cedric povedal: „No... asi by sme mali radšej ísť...“

„Čo? Aha... Máš pravdu,“ spamätal sa Harry.

Bola to čudná chvíľa. Na okamih sa so Cedricom spojili proti Krumovi – no teraz si Harry znovu uvedomil, že sú súperi. Obaja šli mlčky ďalej po tmavom chodníku, potom Harry zabočil doľava, Cedric doprava. Onedlho Cedricove kroky zanikli.

Harry kráčal ďalej, pričom stále využíval štvorbodové zaklínadlo, aby si bol istý, že ide správnym smerom. Teraz sa už rozhoduje len medzi ním a Cedricom. Jeho túžba dosiahnuť pohár prvý sa v ňom rozhorela ako doteraz nikdy, ale stále nemohol uveriť tomu, čo práve pred chvíľou urobil Krum. Použiť neodpustiteľnú kliatbu na človeka znamenalo doživotie v Azkabane, tak im to povedal Moody. Krum predsa nemohol chcieť Trojčarodejnícky pohár až tak veľmi... Harry zrýchlil krok.

Chvíľami natrafil na slepú uličku, ale v narastajúcej tme sa mu zdalo, že sa blíži k stredu labyrintu. O chvíľu na dlhej rovnej cestičke znovu postrehol pohyb a svetlo z prútika dopadlo na veľmi čudného tvora. Takého doteraz videl iba na obrázku v Príšernej knihe príšer.

Bola to sfinga. Mala telo veľkého leva, mohutné laby s pazúrmi a dlhý žltkastý chvost s hnedým chumáčom na konci. Hlava však bola ženská. Keď sa Harry blížil, sfinga obrátila k nemu podlhovasté mandľové oči. Zdvihol prútik a zaváhal. Nevyzeralo to, že by sa chystala naňho skočiť, ale prechádzala sa z jednej strany na druhú a prehradila mu cestu. Potom prehovorila hlbokým chrapľavým hlasom.

„Si už veľmi blízko cieľa. Najrýchlejšia cesta je popri mne.“

„Tak... odstúpite, prosím?“ požiadal Harry, hoci vedel, aká bude odpoveď.

„Nie,“ odvetila sfinga a prechádzala sa ďalej. „Kým nerozlúštiš moju hádanku. Ak odpovieš správne na prvý raz – nechám ťa prejsť. Ak odpovieš nesprávne – zaútočím na teba. Ak budeš mlčať, môžeš sa slobodne vrátiť.“

Harrymu od úzkosti klesol žalúdok. V takýchto záležitostiach je dobrá Hermiona, on nie. Zvažoval možnosti. Ak bude hádanka priťažká, môže mlčať a bez ujmy od sfingy odísť a pokúsi sa nájsť inú cestu.

„Dobre,“ povedal. „Môžem si vypočuť hádanku?“

Sfinga si sadla na zadné nohy na prostriedok chodníka a recitovala:

„Ak zoradíš si všetky časti do zástupu,
na čele bude tá, v ktorej sa všetci kúpu,
hoc’ – nie iba na čele, keď kopeš v lete záhradku.
V strede je začiatok konca i koniec začiatku.
Ďalšie slovo povieš vždy, keď niečo pridať chceš,
a zo stredu súhlasu písmeno vyberieš.
Teraz všetky tie časti spojiť si skús:
dostaneš zviera, ktoré bozkať je hnus.“

Harry civel na ňu.

„Mohol by som to počuť ešte raz... pomalšie?“ spýtal sa opatrne.

Sfinga naňho žmurkla, pousmiala sa a zopakovala hádanky.

„Všetky tie riešenia mám spojiť a vznikne mi tvor, ktorého by som nechcel pobozkať?“ spýtal sa Harry.

Sfinga sa naňho iba záhadne usmiala. Harry to pochopil ako súhlas. Zamyslel sa. Bolo veľa zvierat, ktoré by nechcel pobozkať – ihneď mu zišiel na um tryskochvostý škrot, ale čosi mu našepkávalo, že to nie je odpoveď. Musí sa pokúsiť vyriešiť hádanky.

„Všetci sa v nej kúpu,“ mrmlal si Harry a hľadel na sfingu, „kúpanie sa vo vode. Nie, to sa mi nehodí! Jazero? K tomu sa vrátim... Mohli by ste mi, prosím, pripomenúť ďalšiu hádanku?“

Sfinga zopakovala ďalšie verše.

„Začiatok konca, koniec začiatku,“ opakoval Harry. „Eh – netuším... začiatok konca... a mohol by som si vypočuť aj to posledné?“

Zarecitovala mu posledné štvorveršie.

„Slovo, ktoré povieš, keď chceš niečo pridať,“ hovoril si Harry. „Eh... to bude... počkať... a. Je to a!“

Sfinga sa naňho usmiala.

„Býva na čele... keď kopeš...“ Harry sa prechádzal sem a tam. „Tvor, ktorého by som nechcel pobozkať... potkan!“

Sfinge sa ústa roztiahli do úsmevu. Vstala, vystrela predné laby a odstúpila, aby mohol prejsť.

„Ďakujem!“ poďakoval Harry a prekvapený vlastnou šikovnosťou sa vrhol dopredu.

Už musí byť blízko, musí byť... Prútik mu naznačoval, že ide správnym smerom, a pokiaľ nestretne niečo priveľmi strašné, mohol by mať šancu...