Harry Potter a Ohnivá čaša

No Červochvost neodpovedal, douväzoval ho a skontroloval, či sú povrazy dosť pevné, pričom sa mu prsty na uzloch neovládateľne a nervózne triasli. Keď si bol istý, že Harry je tak pevne priviazaný k náhrobku, že sa nemôže pohnúť ani o kúsok, Červochvost vytiahol spod habitu akúsi čiernu tkaninu a drsne ju napchal Harrymu do úst, potom sa bez slova otočil a ponáhľal sa preč. Harry nemohol vydať ani hláska, ani nevidel, kam Červochvost odišiel, nemohol otočiť hlavou za náhrobok, videl iba to, čo bolo pred ním.

Zo päť metrov od neho ležalo Cedricovo telo. Niekde v tme za ním sa ligotal Trojčarodejnícky pohár. Harryho prútik zostal na zemi pri Cedricových nohách. Uzlík z habitu, ktorý Harry považoval za bábätko, ležal konca hrobu. Zdalo sa, že niečo sa v ňom netrpezlivo mrví. Harry hľadel na ten uzlík a jazva ho znovu začala páliť... a odrazu vedel, že nechce vidieť, čo je v tom uzlíku... nechcel, aby sa ten uzlík roztvoril...

Pri nohách niečo začul. Pozrel dolu a zistil, že v tráve sa plazí obrovský had a ovíja sa okolo náhrobku, ku ktorému bol Harry priviazaný. Znovu začul Červochvostov rýchly chrapľavý dych hlasnejšie. Znelo to, akoby po zemi ťahal niečo ťažké. Potom sa dostal do Harryho zorného poľa a Harry videl, ako k hrobu dotisol kamenný kotol. Bol plný nejakej tekutiny – Harry počul, ako v ňom špľachoce – a bol oveľa väčší ako jeho kotlíky – do tohto veľkého kamenného brucha by si sadol aj dospelý človek.

Tá vec v batôžku sa mrvila netrpezlivejšie, akoby sa chcela vyslobodiť. Červochvost teraz čosi robil s prútikom naspodu kotlíka. Zrazu pod ním pukotali plamene. Veľký had sa odplazil do tmy.

Zdalo sa, že tekutina v kotlíku sa veľmi rýchlo zohrieva. Hladina nielenže začala bublať, ale prskali z nej ohnivočervené iskry, ako keby horela. Para hustla a zastierala obrysy Červochvosta, ktorý sa staral o oheň. Pohyb pod habitom bol čoraz nepokojnejší.

„Ponáhľaj sa!“

Hladina tekutiny už iskrila celá, ako keby bola vykladaná diamantmi.

„Je to pripravené, pane.“

„Teraz...“ prikázal chladný hlas.

Červochvost rozmotal habit na zemi a odhalil jeho obsah. Harryho výkrik zadusila hrča, ktorou mal zapchaté ústa.

Bolo to, ako keby Červochvost odvalil balvan a pod ním odhalil čosi odporné, slizké a slepé – ba oveľa horšie, sto ráz horšie. Tá vec, ktorú Červochvost niesol, bola ako pokrkvaný ľudský novorodenec, ibaže Harry nikdy nevidel nič, čo by sa naňho podobalo menej. Bolo to tmavé, akoby pokryté šupinami, bezvlasé a telo malo na pohľad surové a červenkasté čierne, nohy a ruky tenké a slabé a tvár – takú tvár nikdy nijaké živé dieťa nemalo – spľasnutú, pripomínajúcu hada s lesklými červenými očami.

Tá vec vyzerala skoro bezmocne, zdvihla tenké ruky, chytila Červochvosta okolo krku a Červochvost ju zdvihol. Pritom mu kapucňa skĺzla, a keď toho tvora niesol k okraju kotlíka, Harry videl na jeho bledej tvári slabo osvetlenej ohňom hnus. Na okamih, keď na ňu dopadlo svetlo z iskier tancujúcich na hladine elixíru v kotlíku, zazrel aj tú zlovestnú spľasnutú tvár. A potom Červochvost strčil tvora do kotlíka, ozvalo sa zasyčanie a zmizol pod hladinou. Harry počul tiché zadunenie, keď krehké telo dopadlo na dno kotlíka.

Nech sa utopí, pomyslel si Harry a jazva ho pálila skoro neznesiteľne, prosím... nech sa utopí...

Červochvost prehovoril. Hlas sa mu triasol, zdalo sa, že skoro šalie od strachu. Zdvihol prútik, zavrel oči a kričal do noci.

„Kosť otca, daná nevedomky, oživ tvojho syna!“

Povrch hrobu pri Harryho nohách pukol. Zdesený Harry hľadel, ako na Červochvostov príkaz vyletel do vzduchu tenký kúdoľ prachu a jemne dopadol do kotlíka. Diamantová hladina sa roztvorila a zasyčala, na všetky strany z nej vyleteli iskry a zmenila sa na krikľavomodrú.

Červochvost začal skuvíňať. Spod plášťa vytiahol dlhú tenkú ligotavú striebornú dýku. Hlas sa mu zlomil do zdesených vzlykov.

„Mäso – sluhu – do-dobrovoľne dané – oživ – svojho pána.“

Pravú ruku natiahol pred seba – tú s chýbajúcim malíčkom. Ľavou rukou dýku veľmi pevne zovrel a zdvihol ju dohora.

Harry si uvedomil, čo sa chystá urobiť, iba okamih pred tým, ako sa to stalo, zavrel oči tak tuho, ako len mohol, ale nemal si čím zapchať uši, aby nepočul výkrik, ktorý preťal noc a prenikol Harrym, akoby sa dýka zabodla aj doňho. Počul, že niečo padlo na zem, počul Červochvostov zmučený dych a potom čosi nechutne špľachlo, akoby to hodili do kotlíka. Nezniesol ten pohľad... ale elixír mal teraz ohnivočervenú farbu, jeho svetlo prenikalo cez Harryho zavreté viečka...

Červochvost zmučene dychčal a stonal. Až keď Harry cítil na tvári jeho dych, uvedomil si, že stojí priamo pred ním.

„K-krv nepriateľa... násilne vzatá... oživ tvojho... protivníka. „