Harry Potter a Ohnivá čaša

Odišiel od nej a vrátil sa k svojim muklovským rodičom ešte pred mojím narodením, Potter. Ona zomrela pri pôrode a ja som vyrástol v muklovskom sirotinci... ale prisahal som si, že ho nájdem. Pomstil som sa mu, tomu bláznovi, po ktorom nosím meno... Tom Riddle...“

Stále sa prechádzal a jeho červené oči preskakovali z hrobu na hrob.

„Si svedkom, ako znova prežívam rodinnú históriu...“ takmer zašepkal. „Už som načisto sentimentálny... Ale pozri, Harry! Vracia sa moja skutočná rodina...“

Vo vzduchu odrazu svišťali plášte. Medzi hrobmi, za tisom, na každé tienisté miesto sa primiestňovali čarodejníci. Všetci mali kapucne a masky. A po jednom pristupovali bližšie... pomaly, opatrne, akoby nemohli uveriť vlastným očiam. Voldemort stál a mlčky na nich čakal. Potom jeden zo smrťožrútov padol na kolená, štvornožky liezol k nemu a bozkával mu okraj čierneho habitu.

„Pane... Pane...“ šepkal.

Smrťožrúti za ním robili to isté, každý kolenačky podišiel k Voldemortovi a bozkával mu okraj habitu, potom kolenačky cúvol, postavil sa, až vytvorili mlčanlivý kruh, ktorý sa uzatváral okolo hrobu Toma Riddla, Harryho, Voldemorta a vzlykajúcej a zvíjajúcej sa kôpky – Červochvosta. A predsa boli v kruhu medzery, ako keby čakali na ďalších. Zdalo sa však, že Voldemort už nikoho neočakáva. Obzrel sa po tvárach zakrytých kapucňami a hoci bolo bezvetrie, kruhom preletel šum, akoby sa zachvel.

„Vitajte, smrťožrúti,“ prehovoril Voldemort potichu. „Trinásť rokov... trinásť rokov ubehlo odvtedy, čo sme sa stretli naposledy. A predsa ste sa ohlásili na moje zavolanie, akoby to bolo včera... Tak sme teda stále spojení Temným znamením! Naozaj sme?“

Zaklonil hroznú tvár a ňuchal a tenké nozdry sa mu pritom rozšírili.

„Cítim vinu,“ povedal. „Vo vzduchu sa vznáša a smrdí pocit viny.“

Kruhom preletela ďalšia triaška, akoby každý člen túžil, ale neodvážil sa cúvnuť.

„Vidím vás, všetkých živých a zdravých, rovnako mocných – a prišli ste ihneď – a kladiem si otázku... prečo táto banda čarodejníkov neprišla na pomoc svojmu pánovi doteraz, hoci mu prisahali večnú vernosť?“

Nikto neprehovoril. Nikto sa nehýbal okrem Červochvosta, ktorý ešte stále vzlykal na zemi nad krvácajúcou rukou.

„A sám si na ňu odpovedám,“ šepkal Voldemort. „Museli byť presvedčení, že som porazený, že ma už niet. Pridružili sa znova k nepriateľom, vyhovárali sa, že sú nevinní, že o ničom nevedeli, že boli očarovaní...

A ďalej sa sám seba pýtam, ako mohli uveriť, že nepovstanem znova? Tí, ktorí vedeli, čo všetko som kedysi podstúpil, aby som sa ochránil pred smrteľnosťou? Tí, ktorí videli dôkazy mojej nesmiernej moci v časoch, keď nebolo odo mňa mocnejšieho čarodejníka na svete.

A odpovedám si – možno uverili, že by mohla existovať ešte väčšia sila, taká, ktorá by premohla aj lorda Voldemorta... možno sú teraz verní inému... možno favoritovi neurodzených, humusákov a muklov, Albusovi Dumbledorovi?“

Pri Dumbledorovom mene sa čarodejníci v kruhu zamrvili, niektorí si čosi šepkali a krútili hlavami. Voldemort si ich však nevšímal.

„Je to pre mňa sklamanie... priznávam, som veľmi sklamaný.“

Jeden z mužov odrazu narušil kruh a vrhol sa dopredu. Trasúc sa od hlavy až po päty klesol k Voldemortovým nohám.

„Pane!“ škriekal. „Pane, odpustite mi! Odpustite nám všetkým!“

Voldemort sa rozosmial. Zdvihol prútik.

„Crucio!“

Smrťožrút na zemi sa zvíjal a kričal a Harry si bol istý, že ten zvuk sa musí niesť až k domom v okolí... Nech príde polícia, pomyslel si zúfalo... nech príde hocikto... hocičo...

Voldemort zdvihol prútik. Stýraný smrťožrút ležal na zemi a dychčal.

„Vstaň, Avery,“ potichu mu prikázal Voldemort. „Postav sa. Ty žiadaš o odpustenie? Ja neodpúšťam. Ja nezabúdam. Trinásť dlhých rokov... Kým ti odpustím, chcem trinásťročnú odplatu. Tuto Červochvost mi už svoj dlh čiastočne splatil, však, Červochvost?“

Pozrel na Červochvosta, ktorý neprestával vzlykať.

„Vrátil si sa ku mne, ale nie z vernosti, lež zo strachu pred svojimi niekdajšími priateľmi. Zasluhuješ si túto bolesť, Červochvost. A ty to vieš, však?“

„Áno, pane,“ stonal Červochvost na zemi, „prosím, pane... prosím...“

„Pomohol si mi vrátiť sa do svojho tela,“ chladne pokračoval Voldemort a hľadel naňho. „Hoci si bezcenný a zradný, pomohol si mi... a lord Voldemort odmeňuje svojich pomocníkov...“

Voldemort znova zdvihol prútik a zakrúžil ním vo vzduchu. Tam, kde prútik prešiel vzduchom, ligotalo sa akoby roztavené striebro. Na okamih beztvaré sa skrútilo a potom vytvarovalo do podoby lesklej ľudskej ruky, jasnej ako svit mesiaca. Ruka zletela nadol a pripevnila sa k Červochvostovmu krvácajúcemu kýpťu.

Červochvost zrazu prestal vzlykať. Chrapľavo a trhane dýchajúc zdvihol hlavu a neveriacky hľadel na striebornú ruku, tak dokonale pripevnenú k zápästiu, akoby si navliekol jagavú rukavicu. Ohol lesklé prsty a potom trasúc sa zdvihol zo zeme malú vetvičku a rozdrvil ju na prášok.

„Pane môj,“ šepkal, „pane... je krásna... ďakujem vám... ďakujem...“