Harry Potter a Ohnivá čaša

Štvornožky liezol k Voldemortovi a bozkával okraj jeho habitu.

„Nech tvoja vernosť nikdy viac nezakolíše, Červochvost,“ povedal Voldemort.

„Nie, pane môj... nikdy, môj pane...“

Červochvost vstal a zaujal svoje miesto v kruhu, hľadel na svoju mocnú novú ruku a tvár sa mu leskla od sĺz. Voldemort teraz podišiel k mužovi vpravo od neho.

„Lucius, môj úskočný priateľ,“ šepkal, keď zastal pred ním. „Povedali mi, že si sa nezriekol starých spôsobov, hoci svetu ukazuješ úctyhodnú tvár. Predpokladám, že stále si pripravený zaujať vedúce miesto pri mučení muklov. A predsa si sa nikdy nepokúšal nájsť ma, Lucius... Povedal by som, že tvoje hrdinské činy na Svetovom pohári v metlobale boli zábavné... ale nemohol si svoju energiu lepšie využiť na hľadanie svojho pána a na to, aby si mu pomohol?“

„Môj pane, ja som bol neprestajne v strehu,“ okamžite sa spod kapucne ozval hlas Luciusa Malfoya. „Keby som bol dostal od vás akékoľvek znamenie, keby sa niekde šeplo, kde sa nachádzate, ihneď by som bol po vašom boku, nič by mi nemohlo zabrániť...“

„A predsa si utiekol pred mojím znamením, ktoré verný smrťožrút vlani v lete vyslal na oblohu?“ lenivo povedal Voldemort a pán Malfoy zrazu zmĺkol. „Áno, o tom všetkom viem, Lucius... Sklamal si ma... V budúcnosti očakávam vernejšie služby.“

„Samozrejme, môj pane... pravdaže... ste milosrdný, ďakujem...“

Voldemort sa posunul a zastal, hľadiac na prázdne miesto, kde by sa vmestili dvaja ľudia, ktoré oddeľovalo Malfoya od ďalšieho muža.

„Tu mali stáť Lestrangesovci,“ zašepkal Voldemort. „Ale tí sú pochovaní v Azkabane. Boli verní. Radšej šli do Azkabanu, než by sa ma mali zrieknuť... Keď sa Azkaban otvorí, Lestrangesovcom sa ujdú pocty, o akých ani nesnívali. Dementori sa k nám pripoja... sú to naši prirodzení spojenci... zavoláme vyhostených obrov... Budem mať pri sebe všetkých svojich oddaných služobníkov a armádu tvorov, ktorých sa všetci boja...“

Šiel ďalej. Okolo niektorých smrťožrútov prešiel mlčky, pred inými zastal a niečo im hovoril.

„MacNair... vraj teraz ničíš nebezpečné beštie pre Ministerstvo mágie, ako mi povedal Červochvost. Onedlho budeš mať lepšie obete. Lord Voldemort sa ti o ne zaručene postará...“

„Ďakujem, pane... ďakujem,“ šepkal MacNair.

„A tuto,“ Voldemort podišiel k najmohutnejším postavám v kapucniach, „máme Crabba... tentoraz sa pousilujete väčšmi, však, Crabbe, i ty, Goyle?“

Nemotorne sa uklonili a huhňavo šepkali.

„Áno, pane...“

„Pousilujeme, pane...“

„To isté platí aj pre teba, Nott,“ oslovil muža, čo stál zhrbený v tieni pána Goyla.

„Môj pane, ležím vám pri nohách, som váš najvernejší...“

„To stačí,“ odvetil Voldemort.

Prišiel k najväčšej medzere a hľadel na ňu bezvýraznými červenými očami, akoby tam videl stáť ľudí.

„A tu nám chýba šesť smrťožrútov... traja zomreli v mojich službách. Jeden, prizbabelý, aby sa vrátil... ten zaplatí. Jeden, ktorý ma zrejme opustil navždy... toho, pravdaže, čaká smrť... a môj najvernejší, ktorý už zase vstúpil do mojich služieb.“

Smrťožrúti sa zamrvili a Harry videl, ako im oči šibli nabok a spod masiek hladia jeden na druhého.

„Je v Rokforte a len vďaka jeho úsiliu sem dnes v noci prišiel náš mladý priateľ...

Áno,“ pokračoval Voldemort a ústa bez pier sa mu vykrivili v úškrne, keď všetky oči z kruhu zaleteli k Harrymu. „Na oslavu môjho znovuzrodenia k nám láskavo zavítal Harry Potter. Mohol by som ho dokonca nazvať svojím čestným hosťom.“

Nastalo ticho. Potom smrťožrút vpravo od Červochvosta predstúpil a spod masky sa ozval hlas Luciusa Malfoya.

„Pane, túžime vedieť... prosíme ťa, povedz nám... ako si dosiahol toto... tento zázrak... ako sa ti podarilo vrátiť sa k nám?“

„Á, to je dlhý príbeh, Lucius,“ odpovedal Voldemort. „A začína sa – i končí – tuto mojím mladým priateľom.“

Pomaly prešiel k Harrymu, takže oči celého kruhu sa teraz upierali na nich. Had sa neprestajne plazil okolo náhrobku.

„Ako samozrejme viete, tohto chlapca nazvali mojou skazou,“ začal Voldemort s červenými očami upretými na Harryho, ktorého jazva začala tak páliť, až skoro kričal do bolesti. „Všetci viete, že v tú noc, keď som stratil moc a telo, som sa ho pokúsil zabiť. Jeho matka zomrela pri pokuse zachrániť ho – a nevedomky mu poskytla ochranu, ktorú som, priznám sa, nepredvídal... nemohol som sa chlapca dotknúť.“

Voldemort zdvihol jeden dlhý biely prst a priložil ho k Harryho lícu.

„Jeho matka na ňom zanechala stopy svojej obete... To je prastaré čaro, mal som naň pamätať, ale hlúpo som ho prehliadol... no na tom nezáleží. Teraz mi už nič nebráni.“

Harry cítil, ako sa ho dotklo studené bruško prsta, a myslel si, že mu od bolesti praskne hlava. Voldemort sa mu ticho zasmial do ucha, potom prst odtiahol a ďalej sa prihováral smrťožrútom.